O tom ako Nela zobrala nohy na plecia

Tým pádom sa oneskorujem s večerou, ale vraj tu sa nebazíruje na dákom čase a viem, že tí čo boli na stavbe sa naobedovali tam. Trošku ma mrzí, že vidím sklamané pohľady Holanďanov ale nakoniec sa ukázalo, že je to dobre tak ako je. Večer sem zavítal Pavel, ktorý tu už bol skoro celý minulý rok a pochvaľuje, že to tu vonia ako „baba“ (po našom haruľa). Vravím, že veď to aj je baba. Prichádzajú 2 ďalšie dievčiny z Čiech na víkend. Prišelci vykladajú sušené ovocie, sladkosti, Pavel doniesol dokonca aj červené víno, po ktorom som včera túžila, keď som stiekla z krvi. Vykladám upečené 2 plechy harule – všetci sa zbiehajú okolo stola – zaprášilo sa po nej. Vraj akoby som tušila. No niekedy tie náhody fungujú. Každému sa ujde za pohárik vínka, dáky ten koláčik – no proste malé hody. Do noci sa debatí. Ja zaspávam v kuchyni za vravy ostatných, precitnem len na dáky nepríjemný sen a spím ďalej do rána bieleho.No, v kuchyni som nezaspala z nevyhnutnosti ale tu som sa vlastne zložila. Po dvoch dňoch váhania a prevlačovania vecí z izby do izby som zistila, že tu sa budem asi cítiť najlepšie. Darmo, od detstva som milovala sedieť v kuchyni u babičky, keď sa zišla celá rodina a počúvať ako dospeláci debatia. Asi preto zvykli ľudia mame vravieť, že aké som vážne dieťa. A tento blbý zvyk mi ostal doteraz. Najmä keď cestujem autobusom - a ani nechcem ale jednoducho to sa nedá vypnúť si príjem – som svedkom rôznych rozhovorov. Kdesi som čítala: „Je iba jedno pravidlo, aby si bol dobrý rozprávač, nauč sa počúvať.“ Tak tá druhá časť na mňa teda sedí. A tá prvá? To sa ešte ukáže. Veď som len na začiatku svojej „spisovateľskej“ kariéry. Samochvála? Nie, v žiadnom prípade. Presvedčenie? Naplnenie svojho detského sna, naplnenie svojho života? V jednom filme bola tiež jedna baba, čo písala ale zatiaľ jej nikto nič nevydal, tak bola nútená robiť pomedzi to kadečo iné. Chodila robiť dobrovoľníčku do nemocnice – debatiť s ľuďmi, čo tam ležali. Bol tam jeden taký nevrlý bývalý profesor jazyka, či literatúry, ktorý sa jej ku koncu pýtal, či by si mohol prečítať jej výtvor. Povedal jej, že človek je spisovateľom vtedy, keď tomu verí, keď sa zobúdza s tým, že chce písať a zaspáva s tým, že chce písať. Pekné. Som zvedavá koľko tu na Slovensku máme nádejných spisovateľov. Takže začínajúca spisovateľka dala teda profesorovi svoju knihu, ktorú nosila stále so sebou. Ráno keď prišla, tak zhrozená zistila, že profesor zomrel s dákou knihou v rukách. Potom tam stretla jeho manželku a tá jej povedala, že keď zomrel tak držal v rukách knihu a usmieval sa. Vraj dávno sa už tak neusmieval, zomrel šťastný. Kniha sa mu páčila. A potom jej dala vizitku a na nej zistila, že profesorova manželka je vydavateľkou. No proste ako v amerických filmoch. Nemám ich veľmi rada, ale niekedy majú dačo do seba. Najmä tie, kde sa zdá všetko také jednoduché – keď sa ľudkom plnia ich sny a idú si za svojimi ideálmi. V podstate väčšinou pri týchto filmoch už viem aj predvídať, čo sa v ktorej chvíli udeje. Niektorý sa spytujú: „A to ako vieš, už si to videla?“ Nevidela, stačí si pozrieť pár amerických filmov končiacich happy-endom a potom už vieš ako skončí každý film (česť výnimkám, majú aj dosť vynikajúcich, toto sa týka tých slaďákov). Tak neviem, či stretnem dákeho profesora, ktorý má manželku vydavateľku? Ale bola by som radšej, keby ostal nažive.8.3.2008Doobeda vyspávame dlhšie ako zvyčajne, keďže sa do noci kvákalo. Ideme do lesa nasekať lieskové palice na plot. Vždy si naložím veľa naraz, nie aby som si to rozložila. No to tiež svedčí o tom, že som ešte v sebe nevykorenila jednu svoju vlastnosť, ktorá mi škodí – nakladať si na plecia viac ako zvládnem. Neviem fakt čo a komu chcem stále dokázať? Konečne obed a po obede idem naproti Nele - mojej spolubývajúcej z privátu – ináč milé žieňa. Celý čas sa divím, čo tu tá ženská chce. Veď keď som jej po prvej návšteve Zaježky v jeseni básnila o tomto kúzelnom mieste a že sa sem chystám, celý čas mi vravela, že ona by takýmto spôsobom nemohla žiť. Že ona potrebuje taký svoj komfort. Oddýchnuť si chodí do nášho nového obchodného centra Európy, z ktorého ja vždy čo najskôr utekám, pretože nemám rada obchodné centrá, vždy sa v nich cítim stratená, dezorientovaná a najmä unavená z umelej klímy a prehriatych priestorov. Ale každý máme svoj spôsob oddychu. Na margo toho vsúvam báseň o mojom meste a o výstavbe obchodných domov – samozrejme z môjho uhla pohľadu na vec:„Srdce v srdci“ Moja Bystrica – srdce Európy.A v jej srdci Európa – obchodné centrum.Máme tu novú módu,obchodné domy dnes majú modrú.Hráme sa na veľkomestá,hoc chýbajú nám metrá.No zato, máme obchodné domy.Pomaly ale isto vytláčajú z mesta stromy.Tak výstavba obchodných domov má dnes zelenú.Škoda, že nik nevie dať jej červenú.Pomaly sa dívame, ako agresívna výstavbapohlcuje krásnu zelenú.Tam, kde boli predtým lúky,sú už len domov zhluky.A novodobá príšera menom Európazacláňa nám starodávny výhľad na Sucháč.Obchodné centrum Európa – pulzujúce srdce mesta,útočište vystresovaných matiek,ktoré skúšajú svoj útekz virvaru bežného rutinného života – práca, dieťa, manžel, domácnosť...No väčšina z nich pochodí na prázdnoa nenájde tu to, čo hľadá.Sú ešte viac z toho virvaru zničené.Škoda, že väčšina novodobých mužovnecháva aj naďalej celú ťarchu na žene.A tá keď už nevie, čo vymyslieť novétak manžela i dieťa do Európy na nákupy a či za oddychom naženie.Akciové ceny,mamutie zľavy z mamutích cien.Máte tu všetkého na výber – nepotrebných značkových vecí,ktorými meriame si v našej spoločnosti prestíž,len preto, aby mali sme dobrý pocit.Kam si sa podela?Bystrica moja zelená?Tak prišiel autobus, vítam Nelu, doniesla mi dáke sladkosti a delí sa so mnou o krkovičku. Konečne mäso po niekoľkých dňoch! Nie že by som nemohla bez neho žiť, ale občas mi príde na chuť taká slanina alebo klobása. Ináč mi táto viac menej vegetariánska výživná zdravá strava vyhovuje. Človek si nezaťažuje tráviaci trakt niečím, čo nevie stráviť. Je to fajn dobrá jarná očista. Stojíme skoro každých desať minút. Šomre mi, že ako dlho ideme. Vravím, že to trvá len polhodinku, ale keď máme každú chvíľu pauzu, tak nečudo. Keď mám toho dosť, vravím jej, že tu môže byť s podmienkou, že mi nebude vkuse šomrať. Však sa sem vybrala sama a vravela som jej do čoho ide. Keď prichádzame na Sekier, vravím jej, že som nečakala, že za mnou vôbec príde a to ešte ako prvá. Že sa celý čas divím, že čo tu hľadá. No jasné, snaží sa mi zase niečo naimplantovať do hlavy. Vraj asi prišla preto, aby som počula, že sú aj ľudia, ktorým sa takýto spôsob života nepáči a nevyhovuje im. Odpovedám jej, že nemá pravdu, že to už dávno viem a že konečne ma netrápi, či sa to čo robím páči aj druhým. To by som tu nebola. Je to zlaté žieňa, rozdalo by sa Vám celé, ale strašne rada mi protirečí, niekedy mám pocit, že iba preto aby protirečila. Jasné, nemusí sa stotožniť so všetkým čo vravím a ako chcem žiť, ani sa o to nesnažím. Každý vidíme naplnenie života v niečom inom. Niekto ho vidí v tom, že zdoláva Himaláje, niekto v cestovaní, maľovaní, písaní, liečení, niekto v pomáhaní túlavým zvieratám (to je Nelin „koníček“ – najmä ak ide o mačičky) a niekto si myslí, že keď nahromadí dostatok hmotných statkov zabezpečí mu to istotu a šťastie. No možno. Ale zabúda na to, že kedykoľvek o to môže prísť. A čo potom? Ale to je debata na dlhšie.Takže prichádzame na Sekier, zoznamujem Nelu s ostatnými. Spytujem sa, či si dá kávu. Tak staviam vodu na kávu na piecku. Vravím, že to bude trvať trochu dlhšie. Diví sa: „A to tu nemáte rýchlo-varnú kanvicu?“ Veru nie, nemáme. Je tu síce zavedená aj elektrika ale nechceme. A veď tu máš na všetko čas. Aj na kávu. Nemusíš sa nikam ponáhľať. To je tu výhoda. Tu plynie čas úplne inakšie. Po 15 minútach je nervózna, že voda ešte nevrie. Tak si zalieva kávu mierne teplou vodou a ide na priedomie fajčiť – s vlažnou kávou. Tak to som zvedavá ako si to vychutná. Samozrejme, vracia sa, že to nie je nič moc a keď voda vrie o desať minút, tak si zalieva druhú kávu – už vriacou vodou – a konštatuje, že to teda mohla počkať. Nenadarmo sa vraví, že trpezlivosť ruže prináša. Zotmelo sa, už sa nedá nič robiť. Dnes je taký relatívny kľud. Niektorí sa chystajú na svadbu na Polomy, niektorí čítajú knižku, niektorí debatia, ja beriem zápisník a čosi si čmáram. Nela sa usadila do kútika a neveriacky sa pozerá. Nemusí nič vravieť. Cítim, že najradšej by ušla ale teraz naproti noci už nemá kam. Už nejde žiadny bus do mesta. Po chvíli sa spytuje: „A to vám tu nechýba telka?“ Veru nie nechýba, každý si tu vieme niečo nájsť - dáku činnosť, resp. po pracovnom dni strávenom vonku sme radi, keď si môžeme oddýchnuť. Niekto má chuť debatiť a niekto sa niekde zašiť na priedomie a čumieť na hviezdy. Každý si tu príde na svoje. Iba chúďa Nela zjavne nie. Tak podaktorí odchádzajú na svadbu a my sa s Nelou ukladáme do kuchyne. Po hodinke debaty o novinkách a zážitkoch zatvárame oči. Skoro som už spala, keď ma zobudilo psie skučanie pred domom. Otváram dvere a to Bubo z pastierne. Beriem baterku a vykračujem smelo cez lúku do pastierne, pozrieť čo sa stalo, kadiaľ utiekol, prípadne zavrieť dvere ak si otvoril, aby tam nevbehla dáka zver. Sama sa divím, že koľko odvahy sa berie vo mne. Behám si v noci po lúke (síce s baterkou) akoby som to robila každú noc a vôbec nemám strach. Pozerám na dvere a tie zavreté. A zrazu zbadám na zemi pod okienkom rozsypané ceruzky a perá, okno do korán. Je dosť úzke a dosť vysoko od zeme. No mal čo robiť. Asi musel byť veľmi zúfalý, že pán sa zabáva na svadbe a on chudák musel ostať doma. Znovu sa ukladáme. Ale nie je nám súdené sa vyspať túto noc. Zvoní budík, zvonil aj včera. Pokúšali sa ho predtým nastaviť na správny čas a omylom sa nastavil budík na skorú rannú hodinu a nedarí sa nám to vynulovať. Zobúdzame sa po prebdenej noci, na raňajky máme pšenovú kašu. Všetci si pochutnávajú, zdá sa, len na Nele vidím, že s nechuťou to do seba súka. Spytujem sa jej kedy chce ísť domov. Vraj prvým busom. Tak pozerám – prvý ide z Kráľovej až o piatej. Vidím jej zdesenie v očiach. Tak pozerám, že zo Zaježky ide o jednej – radšej sa prejde akoby tu mala vydržať celý deň. Ešte k tomu aj prší. To by sa tu fakt zbesnela, uznávam. Tak ju vyprevádzam a vraciam sa rýchlo dačo zjesť, aby som o 3tej mohla ísť na premietanie a „prednášku“ o Izraeli. Veľmi zaujímavé, ak sa chce človek dozvedieť niečo tom ako funguje komunita niekde na Sahare 40 km od zdroja vody. Záver: Pobyt na lazoch a´la Sekier nie je pre každého, najmä nie pre mestské či nákupychtivé typy, resp. pre tých, čo majú radi pohodlie a nezjedia nič iné okrem mäsa. Aj keď, taká krátkodobá návšteva môže byť určite aj pre nich prínosom. Skúsiť treba všetko na vlastnej koži. Len bacha, lebo taká koža sa občas aj ježí, najmä v Zaježovej a miestach jej podobných.