O tom ako som našla ŠŤASTIE za rohom

5.3.2008 Ráno ledva vstanem z postele, hodím do seba ovsené vločky a ideme na vedľajšiu usadlosť stavať slamený domček – to som teda zvedavá. Medzitým pácham rannú hygienu, teda pokus o ňu. Pozostáva z umytia zubov a pretretí očí v ľadovej vode. Pozerám na svoju výbavu hygienických potrieb a v duchu sa smejem, použila som tak maximálne zubnú kefku a pastu. Poškuľujem po antiperspirante. Rýchlo si ho streknem aspoň pre dobrý pocit, ale nech ma nik nevidí.Vyrážame na stavbu. Zoznamujem sa s Mircom – jedným z prvých usadlíkov na Sekieri. Teraz žije v Zaježke, kým nepostaví na Podsekieri tento domček. Prideľuje nám robotu. Medzi balíkmi slamy, čo sa kladie na podlahu sú diery tak ich vypĺňam slamou a vápnom na striedačku. Nie je to ťažká robota, ale taká zdĺhavá prplačka. Ide to pomaly. Ale baví ma to. O druhej sa nám nesie obed - kapustová polievka s tofu syrom a druhé je rizoto. Vrhám sa na čerstvý chlieb. Po 4-roch dňoch by som aj život zaň dala. Vybavujú sa mi spomienky na putovné tábory v detstve, keď som sa po troch týždňoch v stane tešila na teplú sprchu a jablko. Veci, ktoré nám prídu bežné. Ktovie prečo som nemala chuť na banán? A ovocia sme pritom mali do popuku priamo z prírody lesné jahody, maliny, moruše, čerešne, ringloty sme jedli priamo z kríkov a či zo stromov a aj do zásoby sme vždy nazbierali. A kuchárka nám potom navarila ovocné knedle, mňam, mňam. Obedňajšia pauza končí a ide sa do práce. Teraz vozím balíky slamy na fúriku bližšie ku stavbe. Tak toto je celkom dobrá makačka. Slamu mám všade. Potom ku koncu opäť špárujem diery a o štvrtej končíme. Po ceste na Sekier objavujem nádhernú planinu. Fajn flek na môj domček - ak raz bude. Tak na kopčoku, slniečko od rána do večera a zo severu je krytý briežkom, super výhľad na vôkol. Líham na trávu a snívam. O dreveničke alebo slamienke s povalou, kde by viseli sušené bylinky...Chýba už len babka kořenářka a Maruška z rozprávky „Byl jednou jeden král“. Možno, že tu by som mohla nájsť ten pevný bod pod nohami, kam by som sa mohla vracať z mojich plánovaných potuliek po svete, kam by som mohla unikať pred civilizáciou, kam by som si mohla chodiť oddýchnuť a načerpať nové sily, kde by som si mohla zložiť svojich pár slivák, kde by som našla útočisko. Pohrávam sa už od príchodu s myšlienkou, že tu ostanem na celé leto až do jesene, nech vidím celý kolobeh. Chcem síce spoznávať kultúru a zvyky ostatných krajín, ale zisťujem, že nepoznám vlastne riadne ani tú svoju. Tak neviem, či by som nemala začať práve tu. Je sa toho toľko učiť. Ani som nemyslela, že sa mi tu bude až tak páčiť. Ale asi som to podvedome tušila, keď ma sem tak ťahalo od prvej chvíle ako som sa dozvedela o tomto mieste. Myslím na slovenských spisovateľov ako bol Tajovský, Kukučín, Timrava..., ktorí písali o jednoduchom ľude a napadá ma, že som vlastne od nich nečítala žiadnu knižku. Maximálne viem o ich dielach z referátov zo strednej školy. Mali sme vynikajúcu slovenčinárku. Na druhý deň sa ku mne dostala prosba, či nemôžem doniesť niečo od slovenských spisovateľov. Takže, keď pôjdem do Banskej Bystrice určite niečo donesiem na čítanie, napríklad takých Ťapákovcov a či Kocúrkovo alebo Tisícročnú včelu alebo Statky zmätky – no je toho na výber, mám čo doháňať. Ani Vám sa nepáčil v škole pojem „povinné čítanie“? Aká škoda. Už som to mohla mať za sebou. Ale možno teraz to o to lepšie pochopím, keď čosi podobné zažívam na vlastnej koži. Večer zpojazdňujem internet a už mám ľudí v poradovníku. No zaujímavé, pozerať na človeka ako pri sviečkach ďube do počítača a surfuje po internete. Ja sa dostávam k počítaču po dvoch hodinách čakania. Budem musieť určiť dáke pravidlá, ale prvý deň nech si to užijú. No prišla na lazy technika baľšaja.6.3.2008 Doobeda pomáham variť obed pre nás a aj pre chalanov, čo robia na stavbe. Po obede idem opravovať hrable, čo som zlomila. Už mám prvý „zub“ skoro hotový, treba ho len zarovnať sekerou. A je to tu! Nedopatrením si zatnem do prsta na ľavej ruke. Tečiem z krvi ako Krvavá Mary. Ešteže mi nevadí pohľad na krv a mám vysoký prah bolesti. Alebo žeby to bolo šokom? Či sú to doteraz neprejavené sado-masochistické sklony? Po hodinke sa mi krvácanie zastavuje, tak si to omotávam obväzom. Som vyradená z pracovného procesu. Dokončujem hrable a sadám k notebooku. Na priedomí si zariaďujem pojazdný office. Večer ma vyzvali prečítať básničku. Vravím, že slovensky mi nebudú všetci rozumieť. Vraj nevadí, že ide o zvuk hlasu. Tak čítam a zároveň sa snažím prekladať do angličtiny báseň „O bezdomovcoch“ . Žožo žartuje, že to je o nás. Možno tak trochu. Hľadáme svoj domov, svoj spôsob života. Je úžasné, že existuje také miesto, kde si človek môže prísť vyskúšať tento spôsob života a učiť sa tu od ostatných. Je skvelé, že niekto niečo také vymyslel. Ja som vždy túžila žiť takýmto jednoduchým životom v úzkom kontakte s prírodou. Len kebyže som na to sama a mám kúpiť hneď dáky laz a všetko od piky sa učiť sama a ešte k tomu žena, tak asi nikdy by som sa na to nedala. Alebo dala ale možno o 20 rokov neskôr. A to by už bolo trošku o inom. Ani tej energie by som už nemala toľko. Tu som našla svoje ŠŤASTIE – vedela som, na základe sna, že mám tu niečo nájsť, len som nevedela, že sa vlastne v priebehu troch dní rozhodnem tu ostať až do jesene, aby som videla celý ten kolobeh. Bola by škoda na jar tu niečo zasiať a nevidieť ako vzíde prvý klíček, ako to rastie a dozrieva. Chcem vidieť ako tu v máji pučia kvety na stromoch, chcem vidieť ako rastie obilie a dozrievajú klasy, ako sa zožne. Teším sa na letné noci, keď si urobíme vonku oheň a budem spať v senníku alebo pod šírim nebom. Niečo podobné som zažívala ako dieťa, keď sme cez letné alebo zimné prázdniny chodili s otcom do Kvačianskej doliny. Bývali sme v mlyne, ktorý sa rekonštruoval. Chodili sme na túry, umývali sme sa v ľadovom potoku, jedli sme pečené jablká na plechu, pili čaj z byliniek, ktoré sme si nazbierali a nič nám nechýbalo. Teraz je to podobné. Nemôžem povedať, že také isté, lebo nič sa nezopakuje presne ako predtým. Aj keď sa mi stáva, že zažívam situácie a mám pocit, že toto tu už raz bolo. Určite to poznáte aj Vy. Napríklad zoznámim sa s niekým novým a mám pocit, že mi je strašne povedomý. A dopátrať sa neviem, dumám ako dumám a na nič neprichádzam. A tak isto to býva aj s miestami. A presne ten pocit mám tu na Sekieri. Akoby som tu už dakedy bola, akoby som tu žila odjakživa, akoby som sa tu narodila. Možno – v minulom živote. Akoby tu bol môj domov. Nikde som nebola šťastnejšia. Aj keď je to odvážne, povedať či napísať to po pár dňoch, ale píšem čo cítim. Tá radosť, šťastie, spokojnosť, harmónia, pocit slobody, čo sa mi rozlieva na srdci a na duši sa nedá popísať. To si treba zažiť. Jednoducho to vyviera z môjho srdca. A keď aj tu sa vyskytnú situácie, ktoré sa mi nie vždy páčia, tento pocit mi nemôže nikto zobrať. Nikdy som nebola šťastnejšou a slobodnejšou bytosťou ako TU a TERAZ. Konečne chápem ten správny význam pojmu SLOBODA. „Sloboda, sloboda, slobodienka moja, pre Teba mne páni šibenicu stroja... – tak o tomto básnili Štúrovci.Vždy som žila skôr pre budúcnosť a nevedela som sa tešiť zo života naplno, pretože som mala vždy pocit, že niečo zmeškám alebo neurobím tak ako som si vytýčila. Samozrejme, mám plány na jeseň, čo budem robiť, ktoré ešte nechcem vyzrádzať. Možno sa ešte zmenia a možno nie a možno mi OSUD priveje zase niečo celkom nečakané. A možno mi po mesiaci „stáli Sekierčania“ povedia, že ma medzi sebou nechcú, že nezapadám. Áno aj tu sa občas cítim, že som len sama a každý je tu sám pre seba. O tom možno neskôr v ďalšom článku. Každý chce mať občas pokoj od tých druhých, keďže tu žijeme v „komunite“, každý sa chce občas zašiť a je občas nevrlý alebo nekomunikatívny ale každý má na to právo. Ale tu sa dá zašiť pred ostatnými na tisíc spôsobov: do lesa, na lúku, na pole, na prechádzku alebo sám do seba. Možno budem nútená ísť ďalej SVOJOU CESTOU. Ktovie? Je to o tom, že celý život som sa snažila zapadať, akceptovať názory, s ktorými som nebola stotožnená, nevyjadrovať sa, že mám na to iný názor, pretože by sa na mňa dívali, že som vyšinutá a či z iného sveta. Možno aj som. Možno som spadla z dákej inej planéty, dimenzie sem na Zem, aby som sa tu niečomu naučila. A aj teraz bola reakcia zopár kamarátok: „Ty si šibnutá.“ Ale už ma to netrápi. Každý má to SVOJE ŠŤASTIE a ja som ho našla tu. Takmer za kopcom – celý čas som to mala pod nosom, ako na dlani a nevidela som to. Pretože som si myslela, že to sa nesmie, BYŤ INÝ ako si spoločnosť a okolie želá. A potom som tým trpela len JA, že som nebola tým kým som. Som slobodným človekom, ktorý prevzal zodpovednosť za svoj život do svojich rúk. Ďakujem Marošovi, vďaka ktorému som sem prišla prvý krát na Polomy na šamanský seminár a dozvedela som sa o tomto mieste. Ďakujem ľuďom, ktorý prišli s touto myšlienkou a naďalej ju podporujú. Ďakujem OSUDU a SNU, ktorý ma sem zavial.Pripájam básničku, ktorú som tu zložila v deň, keď som sa rozhodla, že tu chcem ostať na dlhšie ako na mesiac. Badám, že poéziu si číta minimum ľudí, hoci niekedy má báseň v pár riadkoch vyššiu vypovedaciu schopnosť ako próza. Len treba vedieť dešifrovať ODKAZY, SYMBOLY, METAFORY tak ako to treba vedieť dešifrovať aj bežnom živote – počúvať intuíciu, hlas srdca, čítať medzi riadkami:O ŠŤASTÍSom šťastná až pod prah duše,som šťastná ako len človek môže byť.Už viem, že nemusím si žiadne méty vytýčiť.Veď odmena každým dňom prichádzaa ja v jednoduchosti šťastie nachádzam.Každý deň je plný darov,načo teda čerpať márnou snahou?!Krásne myšlienky ženú sa mi hlavoua piesne srdcom.Chcem vykričať z plných pľúc,že šťastie je také ľahké dosiahnuť.Stačí iba ruku natiahnuťa otvoriť oči dokorána človek ocitne sa pred bránou brán.Stačí keď otvorí človek riadne očia hneď krásu sveta zočí –zoči-voči.Stojím pred bránou svojho srdcaa počujem ako šťastie na ňu búcha.Je mi jasné, že nikde to nie je ideálne a aj tu sa stretnem aj s negatívami, problémami a určite aj dákymi potýčkami alebo spormi, ale viem, že je to na mne, či tu ostanem, či odídem zajtra a či o pár týždňov a či mesiacov. Rozhodujem sama za seba, robím a skúšam, čo ma baví, vyjadrujem, čo cítim. Proste SOM.