O poranenom prste, bolesti, egoizme, divožienkach...

Vďaka poranenému prstu som celú noc nespala. Večer keď som si prst preväzovala a kontrolovala ranu, ťažko som si povzdychla: „To nevyzerá dobre!“ Ostatní sa na mňa len pozreli a venovali sa ďalej svojej činnosti. Trošku ma zarazilo, že nik nemá snahu sa na to ani len pozrieť, pomôcť mi to obviazať a či ma trošku poľutovať. Žiaden záujem o moju maličkosť a moju bolesť. Trápim sa sama jednoručne s obväzovaním dosť hlbokej rany a zubami trhám obväz. Tak si pripadám taká opustená a sama, akoby som sa nachádzala niekde v Himalájach (práve čítam vynikajúcu knižku o Šerpovi Tenzingovi – nie je to len o horách a zdolávaní Čomolungmi ale najmä o človeku, jeho úcte k ostatným ľuďom, rešpekte k horám a k životu, o akceptovaní rôznych rás a etník – proste výpoveď ČLOVEKA) a oni by ma pokojne nechali bez povšimnutia. Taká bezcitnosť! Ešte že som len pár kilometrov od mesta – prinajhoršom zídem do mesta. Som síce na to sama ale nie bezradná, viem si poradiť. A dochádza mi, že človek je aj tak vlastne vždy na všetko sám a veľakrát, keď čaká pomoc sa mu jej nedostáva. Asi ma to má zoceliť. Tak toto je fakt škola prežitia. Spytujem sa: „Čo to je?“Darmo, s egoizmom a ľahostajnosťou sa človek stretne vždy a všade, je jedno či je to v meste a či na lazoch. Čo už. Tak ako existuje deň a noc, tak existuje dobro a zlo – vedľa seba, ruka v ruke. Nič nie je len biele a nič nie je len čierne. Všetko má aj kúsok z tej druhej zložky. Je len na človeku, do akej miery chce posilniť tie dobré vlastnosti a do akej miery potlačiť tie negatívne. Spomínam si na to ako som na obed vravela o mojej nehode v Grécku, keď som spadla z motorky a Gréci z blízkeho hotela nám síce podali fľašu s vodou na pitie, ale o tom, že by sme si mohli ňou vyčistiť aj rany, nebolo reči. Chceli nás hneď posadiť na motorku a keď som ja odmietla, že nikdy viac, tak že máme ísť 20 km autobusom. Naveľa - naveľa zavolali majiteľovi požičovne a tí po nás po 2 hodinách prišli. A potom večer sme si čistili zaschnuté rany a snažili sa z nich nejakým spôsobom vydrhnúť malinké kamienky, ktoré sa vryli do kože. Teraz si pripadám ako Ježiš, keď rozprával podobenstvá. Tiež akoby som rozprávala podobenstvo niekomu koho sa to týka a on ostáva aj napriek tomu hluchý a slepý. „Oj ľudia, ľúty ľudia,...!“Teraz sa mi zišli moje znalosti zo zdravotníckeho krúžku na základnej škole. Tak predsa škola je aj na niečo dobrá. Závisí to od učiteľky, učiteľa, čo a ako žiakovi podajú. Či ho vedia pre niečo aj nadchnúť aj mimoškolských aktivít a či sú pre žiačika len nevyhnutným zlom a nočnou morou. Ja som mala na prvom stupni šťastie na jednu úžasnú učiteľku pani Alžbetu Plavúchovú (dúfam, že sa nenahnevá, že uvádzam jej meno, ale komu česť tomu česť). Radi sme chodili na všetky krúžky, čo viedla – gymnastika, pohybové hry, zdravotnícky krúžok. Vtedy boli v ponuke takéto možnosti. Dnes je asi síce tiež možnosť chodiť na rôzne krúžky a záujmové činnosti, ale už sa za všetko neskutočne cvaká a nie všetci rodičia na to majú. Sú radi, že vyžijú od výplaty do výplaty. No a tí bohatší poväčšine – ako tak pozorujem a počúvam – kúpia svojim ratolestiam radšej PC-čko, aby im dali pokoj a aby išli s dobou. To je dnes celá záujmová činnosť detí, aj keď verím, že nie všetkých.Takže po prebdenej noci sa rozhodujem, že nejdem na stavbu slameného domčeka, ale že prečkám tu a poobede pôjdem s poraneným prstom do Zvolena. Ale keď som si ho potom preväzovala a skúšala zohnúť, či nemám preseknutú šľachu a či kosť tak som zistila, že je to celkom OK. Tak pomáham s prácami na záhrade. Svieti pekne slniečko a už ma ani prst nebolí, len občas. Konštatujem, že práca je najlepší liek na všetky bolesti. Jasné, keby prst hnisal alebo bol zlomený, tak práca by na bolesť nepomohla. Mala som šťastie v nešťastí. Neprišla som o prst a dozvedela som sa, že vlastne tu nikomu na mne nezáleží. Prečo by aj malo? Však sme vlastne cudzí ľudia, ktorých dala dokopy „náhoda“. Ale vraj žiadne stretnutie nie je náhodné.Keď dokončím prácu na záhrade, idem sa najesť. Vchádzam do kuchyne, všetci už jedia, resp. si naberajú. Prichádzam k hrncu s granadírom, ktorý ostal od včera. A ako pozerám tak pozerám, hrniec prázdny. Vraj: „Bolo tam toho už málo.“ Hlavne že keď som sa pred obedom spytovala, či treba dačo navariť, dostalo sa mi odpovede, že veď dnes sme tu len 4 a zo včera toho ešte ostalo. Aj mne sa tak zdalo, veď ten granadír som včera pomáhala variť a bolo ho naozaj dosť. Ale asi som mala len vidiny, alebo veľké oči. Nejde mi to do hlavy ako ostatní si mohli naložiť všetko, keď vedeli, že je tu ešte jeden človek, ktorý bude hladný. Stačilo, aby si každý naložil o trošku menej. Aspoň ja som zvyknutá vždy myslieť aj na druhých. Ale musím povedať, že táto stránka mojej povahy mi naozaj veľakrát bola skôr na škodu ako na osoh. Mala by som sa nad sebou asi zamyslieť. Tak si nakladám obilnú kašu z raňajok a hádžem do pahreby zopár zemiakov. Pomedzi prácu v záhrade sa snažím zistiť, kto je aké znamenie a potom je tá istá otázka položená aj mne. Odpovedám: „Váhavé váhy.“ A na moje počudovanie – ale milé – sa stretávam s reakciou: „Ale práveže tak nespôsobíš, vyzeráš že vieš, čo chceš.“ Vlastne je to pravda. Cítim to na sebe, ale nevedela som, že sa to prejavuje už aj navonok. Nuž tak dnes som o sebe niečo zaujímavé a podstatné zistila. Už nie som váhavé váhy. Ale pracovala som na sebe intenzívne rok a možno aj viac – zainteresovaní vedia, o čom točím, že? (Čaute, čarodejnice z Bystrice!)Po obede čítam báseň, čo som pomedzi prácu zložila o jednom „Sekierčanovi“ – takú komickú. Smejeme sa. Konštatujú, že ma musia zoznámiť s jedným šuhajom, vraj by sme si pasovali. Vraj som presne taká o akej básni. Spytujem sa teda, že aká som. Veď ja neviem aká som, teda ako v skutočnosti pôsobím. Odpoveď znie: „Také jemné, malé žieňa – výzorom, hláskom, prejavom.“ No zaujímavé. Takže zase som sa dačo zaujímavé o sebe dozvedela. Vraj tu nikdy taká nebola. No jasné, prišla som sem vyvenčiť (vraj je to nespisovné, nevadí) svoju éterickú jemnú vílu „Plachomilu Tichú – S hlavou v oblakoch“ (moje umelecké – čarodejnícko – indiánske meno), no možno nakoniec neviem, či tu z toho nezvlčiem. To ešte nevedia, čo drieme pod tým obalom. Ostatným oznamujem, že som sa už rozhodla, že tu ostanem do jesene. Dozvedám sa, že to sa musia k tomu všetci súčasní „stáli Sekierčania“ vyjadriť po mesiaci pobytu. Hm, zaujímavé, skoro ako v Big-brothers alebo vo Vyvolených – myslím si, že bolo škoda peňazí natáčať niekoľko dielov takejto reality šou. Ja to tu mám naživo. No jasné, ak sa mi podarí zotrvať tu dlhšie, nedostanem žiadny milión ani nebudem slávna a nebude ma nikto pozývať na dáku pochybnú párty. Ale ja som si tu svoju odmenu už našla. Najprv ma napadlo: „Joj, to by som tu mala teda sekať dobrotu, ak tu chcem teda zostať.“ Ale potom si vravím: „Žiadne také, budem taká aká som, sama sebou, veď na to som sem prišla. Neprišla som sa hrať na niekoho iného. Podobného divadielka pre okolie aj pre samú seba už bolo dosť. Konečne som zistila, že si vlastne môžem robiť čo chcem, že si môžem dovoliť čokoľvek (pravdaže myslím vždy na zásadu nech tým neubližujem druhým), všetko je na mne, všetko je v mojej mysli a tá nepozná hraníc. Padli žarty, že ak tu ostanem do jesene, tak prídem pomaly o všetky končatiny. Vravím, že nevadí, mne stačí moja fantázia. Zhrnutie objavov dnešného dňa teda je:1) Pomôž si človeče, aj boh Ti pomôže – najmä keď si zatneš sekerou do prsta.2) Čo sa v škole naučíš na lazoch akoby si našiel.3) S dobrotou vyjdeš na psí tridsiatok, resp. sa niekedy ani nenaješ. Skús to radšej s egoizmom.4) Nie vždy je pravda čo sa tvrdí – váhy nie sú vždy váhavé.5) Som jemné, malé žieňa. Vraj. Chi, chi, chi.6) Aj napriek tomu, že by som nikam nezapadala, rozhodujem sa byť sama sebou.Do notesíka si značím 4 dobré body ako sa to dakedy robilo v škole – jeden za to že si viem dať sama prvú pomoc, druhý za to, že už konečne viem čo chcem a nie som váhavé váhy a tretí za bod č. 5 a za to, že nachádzam odvahu byť sama sebou aj napriek nástrahám. Verím, že odmena na konci mojej púte bude sladká. Už sa mi slinky zbiehajú.