Hlbočina

„Opäť si sa až po uši namočil, márne som Ti pred rokom rany svojím nežným dychom osušil.Kedy sa už z toho poučíš a nebudeš šliapať po krivoľakých chodníčkoch?Že zdá sa Ti tento život o ničom?Veď ani nečudo,keď toľko krát si spadol do priepasti.Ver, že nebaví ma stále Tvoje rany mastiť.Že titul ránhojičamal by som už stokrát a tráva na lúke,kde chodíš slzy roniťzostane na veky vekov mokrá.Áno, to všetko je pravda o Tebe samom, čo nepoznáš zmysel slova „mamon“.Len honíš sa za svojimi vidinamia bláznivými snami.Že rosia sa Ti teraz oči,keď počúvaš moje slová? Veď pesnička to nie je nová.Počúvať dookola slová verklikára...chápem, že to nie je žiadna sláva.A mne sa to všetko zdá byť márna snaha,ťahať Ťa stále z bažiny, keď sme to už viac než tisíckrát zažili.“