Iná

„Aj my, poznali sme zrazu to prázdne ticho.Nevadí, možno čas všetko nahradí.A vlastne stačí nám, že v tejto chvíli,je tu s nami niekto iný,kto nás pochopí.Iný, iní, jeden, viacerí –je to jedno, či to bude jedena či dvaja, traja...počet nie je podstatný.Tvoja, aj naša cesta sa kľukatí“ –vravia.„A na každej zákrutevždy niečo nové čaká.Tá neistota a či prekvapeniema na tom všetkom láka.“ –odpovedám.„Už veru nie som bábkav rukách osudu.Už snívam svoje sny a plánybez studu.“Do dlaní svojich chytám rodnú hrudua po srdci, i na tváriusádza sa mipocit nevýslovného kľudu.„Nie, moji milí!, čo ostali ste tichý,nepodľahla som žiadnemu bludu.Len si idem svojou cestou,za svojou, teraz už stále viac a viacjasnou hviezdou.Na ceste mi svietivo dne, v noci –a viem, že ani v najťažších chvíľachnenechá ma bez pomoci –či už vo dne a či v prostred čierno-čiernej noci.“Je zvláštne, keď človek zrazu aj po tme vidíveci, ktoré predtým nevidelv rýchlosti svetiel,v žiari reflektorov.Len držal sa nanútených vzorov,ktoré neboli mu po vôlia iba chabo tušil, že do toho svetasa nehodí.Cítil, no nechcel si to priznať,bo tlačila ho schizma.Dnes už viem,že strachovať sa, čo povedia druhínemá veru žiadny význam.A tak si idem smelosvojou cestoua nevadí mi,že som iná.