Chcem v teple a tichuprečkať dlhých pätnásť minút,Chcem na staniciprečkať rannú zimu.Ale po tom tu niet ani slychu.O tri lavice ďalej sedí akýsi cigána zo spánku chrchle, vzdychá.Žalúdok sa mi nad tým všetkým dvíha.Po prebdenej nocichcela by som v tichuchvíľku sedieť,ale tu to nejde.Vyčítam bezdomovcom, v duchu,že škodia tomuto vzduchu.Že aj oni si chcú pospať v teple a suchu,aspoň na minútu.Ukradnúť chceli by si chvíľku - chvíľku tepla, chvíľku dôstojnosti,schúliť niekde premrznuté kosti.Mrazí ma až do špiku kostí,akých stanica má to hostí.
Na železničnej stanici (alebo úvaha o bezdomovcoch)
Je päť hodín ráno. Na železničnej stanici čakám a vlečúce minúty rátam. Vlečú sa neskutočne, sú ako moje mory nočné. Stále na stanici čakám a bezdomovcov rátam. Tu jeden v kúte trčí a ďalších päť na lavičke sa krčí. Po dlážke cupitajú holuby, občas vzlietnu nad hlavu. Naozaj neviem, či mám rozrobené s nočnými morami a či s Hitchkokovými filmami.