Som smutná ako len človek môže byť. Som smutná až pod prah duše. V tom smútku som sama ako ten storočný dub na lúke. Stojí pevne na zemi a vo vetre sa kníše. V jeseni zhadzuje lístie a ostáva úplne nahý. Tak ako všetky stromy na podzim.
Až zahalí ho biela perinka a v zime tíško zaspinká.A čaká na jarné slnečné lúče,aby prebudiť sa mohol znova.Ožije v ňom miazga,vyženie nové mladé halúzky a v diaľke počuť zvuky.Zvuky jari,pučanie stromov,rašenie trávy...A do bielych kvetovsa strom zahalí,aby tie premeniť sa mohli v plody.Nie je to len vec módy,zhadzovanie šatu v jesenia na jar výmena za nový.
Snažím sa ŽIŤ najlepšie ako sa len dá - žiť a živiť sa tým, čo ma baví, napĺňa... zacina sa to darit... spievam a hram na ulici a "predavam" RADOST, divam sa ludom do oci... Zoznam autorových rubrík: ZAJEZKA, Poézia, O veciach mimo nás, Rozprávky, Súkromné, Nezaradené
