Rieka detstva

Už zachádza prvá hviezdaza obzor.A Riečka detstvapomaličky, nenápadnevteká do Potôčkadospievania.Už utíchla pieseň jarnáa po nej prichádza leto.Už dozrievajú klasy na poli,hoc detskej duši to nie je veľmi po vôli.Zlaté klasy a pomedzi ne rastie vlčí mak.Chcem rozvinúť krídla a vyletieť z hniezdaako vták.Nenásytný, dravý,zabažený za poznaním.Zvedavý, čo je za obzorom, nevie dočkať sa,kedy preletí celým poľom.A netušiac, že občas narazí aj na šípové ružea že môže čakať ho i ťažký údel.Ale nechce teraz o tom ani počuť,že určený máme vopred dáky osud.Verí len, že svet za prahom domovaje lepší, krajší.Veď často o ňom píše básnik.A nemajúc pred ničím rešpekt,netuší, aký to bude mať efekt.Že môže dostať i dáky defekta že zalepená duša nezostane bez poškvrny.A tak sa len pekne vlníunášaný vetrom dospievaniaaž zaveje ho do jesenných sadovobťažkaných ovocím, ktoré dozrelo za tie roky.Ovocím, čo vypestovali sme si sami.Vynára sa spomienka na lekvár s lesnými jahodami.Spomienka na sladkú chuť v ústach,sladkú chuť nevedomosti.Ale skúsenosťou, zistili sme, že je občas trpkátá chuť v ústachv jeseni života.Že rokmi lekvár prezrela čo chutilo nám v detstvemohlo sa nám zrazu prejesť.A zrazu sa akosi ochladí a na oblôčkoch kreslí mrázikvýjavy z nášho života.Kryštáliky do skla vplietaa pre nás už nič nie je novota.Už vieme kde, kto a prečo má svoje miestoa spomíname na rodné hniezdo,z ktorého sme vyleteli,smelí, nevedomí.