Samotár

Milujem tie chvíle ticha na lúke, keď obloha má všetky farby dúhy:od bledobelasej popretkávanouodtieňmi ružovej a korálovooranžovej,to všetko presvietené lúčmi žltej ako vlasy Zlatovlásky.Cez azúrovomodrú ako more bezbrehéaž po modročiernu ako atrament v kalamári,kým nevyjde prvá hviezdavítajúca noc lúčiac sa s dňom.Milujem chvíle ticha, ..... keď lúka má všetky odtiene zelenej:od bledulinkej ako prvé jarné listy prvosienky,cez smaragdovú ako kamienok na Tvojom prstienku,cez machovú ako morská tráva,s ktorou sa príliv poihráva,až po zamatovo smrekovú ako lesné ihličie.Milujem ticho pred búrkou,ticho pred západom slnka, keď zastane v úžase aj plachá srnka cítiac sa v tom tichu v bezpečí.Som samotár od veku vekov.Raz múdry niekto riekol, že dostala som to do vienka.Teraz už keď som veľká začínam chápať prečo.Už viem, že preto, aby som sa v dave nestratila.Nestratila vo víre doby modernej pre mňa občas tak veľmi vzdialenej. A tak utiekam sa do svojej samoty a nemám s tým žiadne trampoty.A práve tam cítim ako objímam samú seba, objímam šíre nebo nado mnou,na ktorom zapadá moje slnce denno denne,večer čo večer, už veky vekov.A hoc v nekonečne strácam sa,nachádzam v ňom samú seba.Milujem chvíle ticha, keď oblaky prestanú sa hýbaťa nastane úplné bezvetrie.Keď nepohne sa ani steblo trávy a zrazu preletí oblohou škovránokako jarný vánok,aby svojím slovom preťal ticho bezbrehé.