Tulák

Od narodenia svoj domov hľadáma stále ho nenachádzam.Som ako vytrhnutá z kontextunejakého divadelného deja.Nahováram si, že som smelá,no často sa cítim ako zbabelec.A nemajúc rada úskok, lesť,vsádzam na kartu zvanú „Česť“.A hrajúc s odkrytými kartami,zvykla som dávať svoje srdce na dlani.A vždy, keď zdanlivo našla som domov,tak niekto zhora mojou figúrkou opäť pohola nebolo cesty späť.Už nestaviam sa hlavou proti múru,iba voľne plyniema čo deň ďalší prinesie, často neviem.Je šialené žiť zo dňa na deňnevediac, čo bude zajtra.Je to odvaha? a či zbabelosť?nemyslieť na istú budúcnosť!Moja myseľ, chcela by sa dostať tomu na kosťvŕtajúc v mozgových závitochako červík v pochovanom ľudskom teletisíce míľ pod zemouaž rozpadne sa na prach.A nemajúc už žiadny lepší nápad,ráno opäť vstávams opuchnutými očamia s tvárou zmáčanou slzamia beriem na plecia svoje túlavé topánkytak ako svoj osuda kráčam po ceste bosými nohami.A hoc bojím sa,že opäť dám niekomu srdce na dlani,keď zacítim vôňu domova,kráčam svojou cestou ďalej -holá, bosá -ráno, opäť odznovanevediac, kde večer zložím svoju hlavu.