Zlomený kľúčik

Zlomil sa kľúčik,hoci neprišlo ešte letoa ja nechápem prečoa tak iba slzy roním.Kľúčik od trinástej komnaty,čo otvoril mi do nej dvere.Vošli sme tam dvajaa potom predsa ostala som sama.A svojho sprievodcu teraz márne hľadám.Len sa smeje spoza kľúčovej dierkya vraví, že On je už veľkýa Ja,som ešte malá.Mám pocit, že nanič vyšla všetka moja snaha.Chcela som byť sama seboua keď som sa ňou stala,zjavil sa niekto,kto podobal sa na mňa,respektíve som si ho tak vymaľovala.Vyzeral ako moje druhé ja,no veriť som tomu nechcela.Až nakoniec som uverila.Ó Bože! Aká chyba!Bol to prelud? Ilúzia?Kde nastala opäť chyba?V tom, že verím slovám a myšlienkam človeka?Ale nech potom svojimi ústami mámivé slová radšej nerieka!V tom, že cítim, čo iná bytosť ku mne vysiela?A že keď uverím,pomaly sa otvorím,aby som to prijať mohla?Verila som, že už môžem byť smelá, nebojácna,veď šepkali mi stále:„Už sa neboj, uver,všetko bude dobré.“Prečo robili si zo mňa opäť blázna,keď konečne som bola sama so sebou šťastnáa moja myseľ bola pokojná a jasná?Keď konečne cítila som vo svojom srdci pokoj,prečo prišiel lásky posol?Aby urobil ma ešte viacej šťastnou a potom zmizola či na zem padol?A či bol to sám Pán Diabol?Ó, Amor! Daj mi všetky svoje šípy,nech ich na kolene zlomím!Nech prežijem si celú svoju bolesť naraz,nech vypijem svoj kalich do dna!Už nechcem svoju bolesť po kvapkách!Radšej ma ňou naraz celú zavaľ,nech zgniavi ma až pod zem čiernu,aby z nej vyrásť mohli sedmikrásky.Tie aspoň neplačú!Nebolia ich srdcia ani myšlienky!Iba rastú do krásya život prúdi do nich cez stonky -od zeme až do neba.Tie veru neplačú!Len každé ráno ich rosa zmáča,ktorá je ich slzami.Ich srdcia nebolia!Len ľudia po nich šliapua trhajú ich do vázy.Aby chvíľu sa z nich tešilia keď zvädnú,do smetí ich hodili.