Na celú udalosť som zabudla až kým som sa zhruba o 9 mesiacov neocitla na prechode pre chodcov a nezrazilo ma auto. Prebudila som sa o dva dni s nemluvňaťom vedľa mňa. Nechápavo som na neho chvíľu pozerala, ono na mňa. Keď začalo plakať, zľakla som sa a zazvonila som na sestričku.„Čo sa deje?“ spytuje sa sestra.Posunkom nebadane ukazujem na dieťa vedľa mňa, aby som ho ešte viacej nevystrašila.Sestrička prikyvuje na znak súhlasu, že vidí, no opakuje nechápavo: „Deje sa čosi?“„Dieťa, asi je hladné,“ šepkám jej aby malý nezačal ešte viac kričať.„Tak ho nakŕmte,“ odpovedá celkom rozumne.„Ja? Nemala by to urobiť matka?“„Ale vy ste predsa jeho matka,“ snaží sa mi objasniť situáciu.„Kde som, veď ma zrazilo auto. Či nie?“ zháčim sa v predtuche.„Nie tak celkom. Šofér to na poslednú chvíľu ubrzdil, no vy ste v tom ľaku ste porodili na zebre. Bolo to také intímne, len vy a bábätko a účastníci cestnej premávky. Priviezli vás sem predvčerom z pôrodnice. Boli ste obaja v kritickom stave. Ale už je všetko v poriadku. Ste na najlepšej rakúskej klinike. Bude o vás dobre postarané.“ Podáva mi dieťa do rúk, prikladám ho k prsníku, stíchlo.„A mimochodom, volal váš manžel, že je už na ceste. Do pol hodinky je tu ako na koni,“ začujem ešte pomedzi zatvárajúce sa dvere.„Manžel? Veď nijakého nemám,“ divím sa. „To je dáky omyl, ako toto mimino. Všetko sa určite vysvetlí. Príde pravá mama a...“Pozerám na malého ako spokojne odgrgáva a stíska mi ručičkami pevne prsník akoby sa ma nikdy nechcel pustiť. Cítim ako mi prirastá k srdcu. „Buch – buch“ počujem tĺcť jeho malé srdiečko tak silne, že som presvedčená, že ma prežije. Zrazu sa vo dverách zjaví cudzinec s očami lúčneho koníka. Zobral malého na ruku a mne vložil do rúk kyticu lúčnych kvetov a na čelo mi vtisol bozk.„Ahoj miláčik, nie je rozkošný? Vravel som ti, že bude po mne.“Tupo sa na oboch usmievam, neschopná vydať hláska. Ako tam predo mnou stoja v objatí, zrazu pochopím, že nič iné nemá význam. Len títo dvaja mimozemšťania, ktorí sa ocitli v mojom živote akousi náhodou. Otec mal pravdu. Malý zdedil po ňom okrem (verných) očí aj talent. Ešte ani nedokázal riadne chodiť už vyskakoval z postieľky. Zo škôlky nám ho po prvom dni vrátili so slovami, že skáče ako odrhnutý z pupočnej šnúry a jednoducho za ním nestíhajú. Pri zápise do školy sme ho bez váhania dali rovno do športovej školy, nech nestráca čas. Hneď v prvom ročníku sa osvedčil ako najlepší skokan do výšky. Od spolužiakov dostal meno Flip (ako lúčny koník zo Včielky Maji), no pre nás je to stále naše malé žabiatko.
Ako chutia oči lúčneho koníka
Ten chlap mi pripomína môjho gynekológa. Hľadí na mňa vernými očami lúčneho koníka a nemo vraví: „Je najvyšší čas mať deti, slečna.“ Nemôžem uveriť vlastnému tretiemu oku. Ako sa mi otvorilo, mám s ním len patálie. „To hádam nie! Vy sa tu zjavíte ani neviem odkiaľ, tvárite sa že ste E.T. hoci javíte všetky známky človeka a chcete mi nahovoriť, že mám mať deti. Určite mi aj viete poradiť s kým. Dúfam, že máte na mysli seba,“ očami sa s ním dohováram. „Tak trochu.“ Pristupuje bližšie ku mne a dôverne mi šepká, „pozrite sa naokolo, široko-ďaleko nenájdete lepší genetický materiál. Som pre to proste stvorený.“ „To by ste ma museli o tom najskôr presvedčiť.“ „To by sa vám páčilo, najprv si otestovať, či je lano dosť pevné a až potom skočiť z mosta bungee-jumping. Zabudli ste, že ľudia nemajú záručnú dobu!“ rozčuľuje sa. „V poriadku. Môžeme zmeniť poradie. Ja vám najprv uverím a potom by som sa presvedčila o pravdivosti vašich slov. Čo poviete na to?“ chlácholím ho. „Konečne rozumná reč,“ upokojil sa. „Ruku na to,“ vravím a podávam mu svoju dlaň, ktorú drží o trochu dlhšie ako by sa na prvý krát patrilo. Náhle mi ju pustil a bez slova odišiel. Zmizol tak rýchlo, že mám pocit,
