ako sa štverá po špirále hore. Znel úplne ináč (ako na dne). Hlboký tón sa rozprestrel do šírky a fistula vyletela hore. Rovno k nebu. Stretla tam škovránka a spolu s ním krúžili nad studňou a smiali sa svojím vtáčím smiechom. Nachvíľu mi bolo ľahšie a zabudol som na studňu, ktorá vyschla. No vzápätí sa nad nimi zjavili supy/orly a vrhli sa na ne strmhlav a ja som nestihol ani vykríknuť, aby som ich varoval. Supy sa zniesli so svojou korisťou na kraj studne a ostali tam, až kým sa nedostali na kosť. Potom majestátne vzlietli. Ostali len tieto kostičky,“ povedal starec a vytiahol váčok a vysypal ho na kameňmi zasypanú studňu. Z týchto kostí som veštil Tvoj osud, vnuk môj. Predpovedali ti dlhý život, kúsok vrtkavého šťastia, more problémov, zádumčivú povahu a ženu, ktorá Ťa bude ľúbiť. Budeš na ňu dlho čakať. Budeš o nej snívať, schovávať ju pod vankúšom. Prebdieš mnoho nocí, kým k tebe príde s pochodňou víťazov. Stretneš ju, keď to už nebudeš čakať. Keď prestaneš veriť, že by mohla existovať. Príde v kvietkovaných šatách s farbou leta a bude žiariť z diaľky. Vlasy bude mať až po zem zapletené do vrkočov, aby sa do nich nezamotala pri behu divožienky pomedzi staré duby. Jej smiech sa bude ozývať tak, ako kedysi môj, keď som sa ako chlapec zvykol smiať do studne. Príde s posolstvom vetra a dažďa a povie, ,v tejto studni bude opäť voda.ʼ A bude chcieť, aby si z nej vynosil kamene a ty to urobíš s radosťou a ohraničíš nimi svoje polia. Zorieš pôdu, zaseješ. Potom si sadnete na priedomie s hrnčekom mätového čaju a budete počítať bodky na krídlach pánbožkovej kravičky. A potom spŕchne. Ten dážď prečistí studňu. A príde druhý. Bude pršať štyridsať dní a štyridsať nocí a studňa sa naplní. A to je koniec veštby. Viac mi nepovedali,“ povie starec, vloží kosti naspäť do váčku a pozrie sa vnukovi uprene do očí a dodá, „zvyšok je na tebe.“ Sadne si k studni a s očami otvorenými dokorán a zaspí s modlitbou na perách.
Balada o studni
Som ako vyschnutá studňa. Niet v nej ani kvapky vody. Keď do nej hodíš oblázok, nazačuješ žblnkot vody. Začuješ len náraz skaly o skalu. Keď sa do nej pozrieš, neuvidíš sčerenú hladinu, ba ani svoj odraz. Niet vody, ktorej by som Vám ponúkla, aby ste si osviežili svoje ústa. Zato som plná bolesti, ktorá je zalezená v štrbinách skaly. Je tam hlboko pod mojím dnom – v puklinách, kam nemôžeš načrieť vedrom. Môžeš ju vyškrabať maliarskou špachtľou z mojich bokov. Ale ako ju vytiahnuť z tej hĺbky? Keby som bola komínom, zavolala by som kominára, aby vymietol všetky sadze. Ale ako sa čistia studne? Nestačí zo mňa vybrať lístie, ktoré do mňa napadalo v nestráženej chvíľke, keď si si kedysi, keď som ti ešte slúžila, načieral zo mňa hrnčekom studenej vody. Možno sa studne nečistia. Možno sa zahádžu kamením alebo zalejú betónom a je po sláve. O sto rokov okolo nej prejde starý otec s vnukom a povie, „toto bola studňa môjho otca, tvojho pradeda. Pamätám si na deň, keď v nej vyschla voda. Spustili ma dolu vo vedre a ja som počul v tej hĺbke svoju ozvenu. Môj hlas. Odrážal sa zo stien a stúpal do výšok. Keď ma vytiahli hore, musel som chvíľu čakať, kým som ho začul
