Domov

Som rada, že som sa dočkala a nič sa nezmenilo. Ešte aj tí moji duchovia, spojenci, sprievodcovia a či ako ich nazvať mi hovoria, že sa nemám báť milovať, že všetko je dobré. Keď strach je taký mocný pán a zlý sluha! Bojujem s ním, veľmi, ver mi. Mám pocit, že si konečne ten pravý - dúfam, že naozaj ma môj šiesty zmysel neklame - že ho už viem počúvať a odlíšiť od Racia.Dnes ráno, keď som Ti vravela o tom domove, všetko sa vrátilo - tá bolesť, smútok, neistota, beznádej - osem mesiacov čiernej diery. Kamarátky boli občas cez týždeň, za čo im ďakujem, dva-tri krát do týždňa bol šport (bike, plaváreň, brušné), ale aj tak tá bolesť a strach bola len moja. Osamelé víkendy, ktoré človek nevedel ako a s kým si ich vyplniť, lebo zrazu mali všetci svoje životy, ktoré už nesúviseli s mojím. Nik to nemohol za mňa prežiť, nik mi s tým nemohol pomôcť, mohla som pri nich len na chvíľku zabudnúť. Ale veľakrát to bolo o tom, počúvať ako oni zrazu budujú, a či nadobúdajú niečo, o čo som ja prišla. Domov.Znovu mám slzy v očiach. Z toho všetkého mi pomohli naozaj tie meditácia a ľudia, ktorí ma postrčili na cestu k svojmu duchovnému vývoju a vďaka tomu som mohla pochopiť a prijať veľa vecí. Prijať buchnáty, ktoré som dostávala a pochopiť, že sú tu preto, aby sa mi otvorili oči. Aby som konečne išla tou svojou správnou cestou - cestou svojho srdca. Vďaka tomu teraz píšem, konečne komunikujem, vyjadrujem, čo cítim, otváram svoju dušu a srdce a konečne žiarim - šťastím. Pre seba, pre druhých, pre Teba. Ináč by som bola len hrčkou smútkov, potokom sĺz uviaznutá v priepasti minulosti a sebaľútosti.S láskouTvoja Jediná- milovaná, milujúca, odvážna, odvážne milujúca, milujúco odvážna - a konečne už nie vážna - jednoducho šťasťná