E.T. volat domu – alebo ako som bola na vlastnom pohrebe

Stála som nad svojím hrobom a okrem ľútosti nad trúchliacimi som nič necítila. Popravde som ich vlastne nechápala. Za čím plakali? Za telom oblečeným v najlepších šatoch aké som kedy na sebe mala, ktoré sa vrátilo tam odkiaľ prišlo, do Zeme? Miesto toho aby sa tešili, že som konečne oslobodená, trúchlili. Miesto toho, aby sa smiali nad huncútstvami, ktoré sme spolu vyvádzali, ronili slzy. Snažila som sa im povedať, že je to zbytočné, že už nič necítim. No oni ma nepočuli, nechceli ma počuť. Miesto toho trúchlili. Jedinou osobou, čo to celé včas pochopila a neprišla na pohreb bol môj brat, v tom čase pracujúci v Londýne. Povedal, že on ide žiť ďalej aj za mňa a oslávi to spevom a tancom, ktorý som milovala. V Hide Parku urobil veľkolepú party pod šírim nebom. Pozval tam všetkých Slovákov žijúcich v Londýne. V duchu sa mi ospravedlnil za to, že to nie je na mojom obľúbenom Suchom vrchu, ale keďže som si vždy želala cestovať, vraj mi to nebude vadiť a on ušetrí za letenku. Stála som pri tete Elvíre, ktorá nevynechala v živote ani jeden pohreb. Srdcervúco plakala. Snažila som sa ju utešiť, no márne. Nie že by mi jej bolo ľúto, ale nemohla som zniesť jej hysterický rev. Neviem ako sa to stalo, no zrazu som bola v jej tele. Videla som veci tak ako ich vidí ona. Cítila som to, čo cíti ona. Pozerala sa na truhlu a miesto mňa v nej videla seba. Plakala vlastne samanad sebou. Nad svojou smrťou. Zrazu videla, čo všetko ešte nestihla. Bola jar a záhradkári boli vo svojom živle. Šepla som jej: „Tak na čo čakáš?“ Zrazu sa otočila a vrátila sa domov. Po ceste navštívila kvetinárstvo, kúpila semiačka a začala pod oknom vysádzať hyacinty. Keď som videla, že sa ukľudnila vrátila som sa na cintorín. Pridala som sa ku skupinke dievčat v mojom veku. Neviem ako sa tu vzali, neboli to moje kamarátky, stretla som ich v živote pár krát. „Bola divná,“ spustila prvá. „Vraj ezoterička. Odišla kamsi do hôr a hrala sa na indiánku.“„Vraj spadla z koňa a zlomila si chrbticu, “ dodala akási blondínka, s ktorou som sa pár krát opila kedysi v bare. Ona vtedy zapíjala nevydarenú plastickú operáciu a ja rozchod s priateľom.„Ja som počula, že objímala v hore strom tak pevne ako to robia len ezoterici až ho napokon vytrhla zo zeme a zavalil ju,“ dodala ďalšia.„Hlúposť, uštipla ju včela. Mala na ne alergiu ale zmyslela si, že bude včeláriť a nedala si to vyhovoriť. Vraj miluje včely, dívať sa hodiny na ne aké sú pilné.“„To sa na ňu podobá. Robiť sa jej nechcelo, tak sa radšej dívala na včely,“ povedala rozhorčene drobná čiernovláska.„Vraj písala krásne básne, no nik jej nechcel veriť, že je spisovateľkou. Každý chcel, aby im pasovala do ich plánov. No keďže to odmietala, zomrela nepochopená okolím. Dokonca jej otec ju chcel dať do blázinca. Vraj zvykla tvrdiť, že je tu nedopatrením, pravdepodobne spadla z oblakov.Vtom zazneli slová farára:Nepochopení (Spod hliny)...........Keď dozneli posledné slová, ľudia stíchli, líca im zalial rumenec, na tvárach im zamrzli slzy a na cintoríne nastalo hrobové ticho. Dívala som sa na nich a prvý krát v živote, teda vlastne po smrti ma hrialo pri srdci napriek tomu, že vonku bolo mínus desať. Zahanbene hľadeli do zeme a čakali. To čakanie bolo také neúprosné až som si myslela, že o chvíľu sa zdvihne opona, ja spoza nej vystúpim na javisko a oni mi začnú tlieskať. Zrazu sa ozval kdesi zozadu smiech. Najprv bol nenápadný ako tieň na mihalniciach no pomaly silnel. Ľudia sa začali pohoršene obzerať a chceli nájsť vinníka. No nikoho nenašli. Po chvíli sa začali všetci nenápadne vytrácať z cintorína. Cítili sa taký zahanbení a pohoršení zároveň, že pre istotu radšej už nešli ani kondolovať. Mama stále nad hrobom s mojim obľúbeným punčovým rezom. Keď si uvedomila čo sa deje začala ich naháňať pomedzi hroby a kričala za nimi: „A čo bude s tým koláčom? Ani ste sa neponúkli. Bol to jej obľúbený.“ Nakoniec zostal nad hrobom stáť len môj otec. Stál tam taký sám a opustený až som v ňom videla seba. Dva dni po pohrebe som ho navštívila. Všetky moje fotky ležali na zemi roztrhnuté vo dvoje akoby chcel vymazať to, čo sa vymazať nedá. Na stene ostal len E.T.-ho plagát s vesmírnym korábom. „E.T. volat domu,“ šepla som mu. Bol to jeden z mojich posledných žartov. Strhol sa. „Je tu niekto?“ Obzrel sa po miestnosti a keď nikoho nevidel opäť upriamil pohľad na podobizeň, s ktorou som sa celý život stotožňovala. Díval sa naň ako sa veriaci díva na ikonu. „Nikdy som ti nerozumel, dcérka moja, prepáč,“ vravel E.T.-mu. „Myslel som, že najlepšia vec ako z Teba vychovať plnohodnotného človeka je vychovávať ťa v očakávaní, že za svojho života splníš to, čo som ja nedokázal. Chcel som aby si bola chirurgom, ktorý oživuje srdcia, pretože som ním chcel byť ja. Chcel som oživovať ľudí. A pritom som nechápal, že ty si vdychovala život svojím postavám na papieri, tvorila si svojich vlastných ľudí, vlastný svet. A ja som nechápal, že si v ňom šťastná. Chcel som aby si žila riadnym životom, mala slušné povolanie a bola bohatá. A zabudol som, že pre Teba peniaze nič neznamenajú. Čokoládový dukát v pozlátku mal pre teba väčšiu hodnotu ako peniaze za ktoré som ho kúpil, či stodolárová bankovka. Máš pravdu, pri tej devalvácii stratili aj tak na cene. Chcel som aby si bola bohatá a pritom som nevidel tvoje skutočné bohatstvo. Bola si kráľovnou vo svojom svete. Mala si korunu z lúčnych kvetov, les ti rozprestrel pod nohami koberec z machu a fantáziu si používala miesto žezla. Chodila si bosá a tvrdila, že tak sa spájaš so sebou a ja som si myslel, že potrebuješ trekové sandále. Keď som ti dal na ne peniaze, kúpila si svoj prvý roj včiel a vravela si, že sa chceš s nimi kamarátiť. Vybrala si si vznešené povolanie, nedbala si, že robíš zadarmo. Odmenou pre teba boli poslucháči tvojich vymyslených príbehov. Tešila si sa ak ťa chválili a bavila si sa ak ťa kritizovali a vraveli, že by to malo byť ináč. Radšej si chcela byť amatérom so srdcom ako špičkovým odborníkom riadeným cez diaľkové ovládanie. Vymenila si baterky za srdce, lebo si chcela cítiť ako bije. Bolo splašené ako srnky, ktoré si stretávala ráno na ceste. A zároveň bolo odvážne ako srdce bojovníka. Jedinou tvojou skutočnou kamarátkou bola Viera. Zahodila si všetko nepotrebné a bezhlavo si sa vrhla do boja, z ktorého si nevedela či vyviazneš. Riskovala si svoj život za pravdu a ja miesto toho aby som ťa povzbudil, som ti vravel, čo všetko by si mala. Samozrejme podľa mojich predstáv. Nechápal som, že ty máš o svojom živote iné predstavy ako ja a že máš na to právo.„Konečne si na to prišiel.“ Zašepkala som mu do ucha a odišla. Prešla ním triaška. Z ničoho nič sa zapol televízor. E.T. sa akurát lúčil s Eliotom a jeho rodinou. V pozadí naňho čakal jeho vesmírny koráb. Otec sedel a striedavo sa díval na televízor a na plagát. Na oboch stranách bola tá istá scéna. E.T. (aliaz Ja) odchádzal konečne domov.