Hlbiny ľudskej duše

Väčšinou sa ohláša bolesťou hlavy, ktorá občas vyústi v migrénu, ktorá ma pohltí celú. Paralyzuje ma a nedovolí mi venovať sa iným činnostiam. Búši do mojej hlavy, zvíjam sa v bolestiach ako zmija až nemôžem robiť vôbec nič, len sa jej poddať, sadnúť si, stíšiť sa a čakať, kedy pominie. A vtedy musím sedieť v nečinnosti – minúty, hodiny – v tichu, pokoji, čakať, kým nepochopím, z čoho vytryskol ten náhly prameň smútku. Z dávnej minulosti, ukrytý niekde hlboko hlboko v duši, čakajúci na vhodný okamih, aby mi mohol v správnom momente odovzdať potrebnú informáciu – pokiaľ ju pochopím. Ak nie, príde znova, ohlási sa ešte mocnejšie, zgniavi ma ešte viac. Dávna minulosť – informácie od mojich predkov, moje detstvo, rodičia, sklamania, smútky, strachy, láska, zrada, nenávisť, nepochopenie, odmietnutie, nedocenenie – veci, ktoré ležia zamknuté v truhlici a občas niečo z nich si nájde pomedzi špáru cestu na povrch. Veci, ktoré driemu pod pokrievkou, aby občas vypenili von, kým ich nepotlačím. Na chvíľu sa stratia, schovajú sa pod pokrievku, aby opäť vypenili. Vtedy je asi lepšie nechať hrniec vykypieť, poddať sa tomu, nebrániť sa, len to prijať. Pochopiť? Neviem, či to pomôže a či je to v našich silách. Pochopiť niečo, čo je našou súčasťou, no zároveň sa tomu bránime. Možno to stačí prijať ako súčasť samého seba. Nie vždy je pekné, to čo sa tam skrýva, ale o tom to je. Nikto z nás nie je ideálny, bez chýb. Každá minca má dve strany, každý človek ukrýva čosi v hlbinách svojej duše. Smútky, strachy, nenávisť, závisť, úzkosť, strach z opätovného zlyhania, sklamania, nenaplnenia, túžba vlastniť milovanú osobu, pripútať si ju, až kým ju nezadusí. Strach z toho, že opäť stratím pevnú pôdu pod nohami, istotu, ktorá je relatívna, ktorá vlastne nie je.A v týchto chvíľach si musím sadnúť, zobrať pero a papier a dať zo seba von momentálne pocity, až pochopím, čo to bolo. A smútok i bolesť pomaly mizne, vytráca sa. Akom som ich tým, že im dám podobu na papieri oslabila v mojej mysli. Ukotvila ten pocit na papier ako obraz, ku ktorému sa vrátim, keď sa znovu ohlási. Vtedy sa len na neho pozriem, možno že mimovoľne mi padne naň zrak a budem vedieť, to je on, môj kedysi dávny nepriateľ, proti ktorému som bojovala. Ale teraz je tu, na obraze, prchavý, zachytený pocit, myšlienka. A tu bude mať svoje miesto tak ako mávajú knihy na poličke. Už bude len obrazom visiacim na stene, na ktorom sa maliar pokúsil zachytiť akýsi prečudesný pocit.