Jerry

Za tým istým stolom, deriem si rukávy, ničím oči za monitorom, mám pľuzgiere na zadku, každý rok priberiem zo päť kíl, ktoré sa snažím následne zhodiť v posilke. Jerryho som si spontánne vymyslela na jednej dlhej porade. Môže za to Hermína, ktorá z nich odchádzala pravidelne s výhovorkou, že musí ísť po deti do škôlky. No po dvadsiatich rokoch si nik nevšimol, že deti už stihli vychodiť aj strednú školu. Raz keď sa Hermína zdvihla, že ide po deti, vstala som aj ja. „Kam idete, inžinierka Plachá?,“ spýtal sa ma riaditeľ, „vy pokiaľ viem nemáte deti.“„To predsa nie je podstatné,“ odpovedám mu. Sama sa diviac, kde sa vo mne vzala tá drzosť.„Ale je,“ hromží rozdráždene riaditeľ, „na to, aby ste odišli z porady, musíte mať dôvod! Vy, pokiaľ viem, žiadny nemáte!“„Musím ísť venčiť Jerryho,“ povedala som rozhodne. „Včera sme kúpili šťeňa, teriéra. Musím ho ísť vyvenčiť,“ povedala som rozhodne a bez toho, aby som čakala na riaditeľovo zvolenie som si obliekla jarník a odišla som z porady. Namierila som si to priamo do parku. Na strome som uvidela dve straky, navlas podobné tým dvom, ktoré vídavam za oknom kancelárie. Opäť sa smiali. Tentokrát už nie škodoradostne, ale tešili sa so mnou, že môžem byť s nimi v parku. Svojim smiechom ma nakazili až tak, že som sa začala bezdôvodne smiať. Nahlas, na celý park. Zaujímavé bolo, že si ma nikto nevšímal. Všetci si tam pobehovali, či už po tráve alebo prechádzali vedľa mňa po chodníku a nikto sa nedivil. Na vedľajšej lavičke sedela stará bielovlasá pani s vlasmi zviazanými do elegantného uzla. Srdcervúco plakala. Ani tú si nik nevšímal. Keď ma po pätnástich minútach prešiel záchvat smiechu, prisadla som si k nej. Vyšlo z nej, že ráno zomrela jej posledná najbližšia duša, psia sučka Izabela. Vraj spolu strávili šestnásť rokov. Medzitým jej zomrel manžel a jediná dcéra sa odsťahovala na druhý koniec sveta, do Austrálie. Prežila svojich dvanástich súrodencov a priatelia, s ktorými kedysi zvykla tráviť spoločné chvíle, sa časom tiež pominuli. „Už pre mňa nemá zmysel žiť,“ omieľala stále dookola, „keď sa už nemám o koho starať a s kým chodiť na prechádzky. Keď máte psa, je to ľahšie. Občas sa pri vás zastaví nejaký psíčkar a prehodí slovko-dve. Ale osamelého dôchodcu si nikto nevšimne. Izabela bola mojím spojivkom s ľuďmi. Mohla by som si síce kúpiť nového psa, ale čo si chudák počne, keď sa pominiem?“ „Snažila som sa ju utešiť, ale márne. Nakoniec som sa jej ponúkla, že sa môžeme o týždeň, presne o tomto čase, stretnúť na lavičke v parku. „Aj tak mávame porady, a už ma na nich nebaví sedieť,“ pomyslela som si v duchu. A tak sme sa so starenkou schádzali každú stredu v parku na lavičke. Po mesiaci prišla na naše rande aj so psíkom. Bolo to šteniatko teriéra. Takého akého som si predstavovala vo svojej fantázii. „Dnes som ho našla skučať pred dverami. Možno sa niekomu zatúlal. Skúsim vyvesiť inzerát. Ak sa do dvoch týždňov nik neozve, nechám si ho,“ skonštatovala. Po dvoch týždňoch ma čakala spolu so šteniatkom pred prácou s radostným výrazom na tvári. „Dala som mu meno Jerry. Bude sa ti páčiť?“„Ako sa to týka mňa? Je to predsa teraz váš pes.“„No vieš, raz sa určite pominiem, tak som sa ťa chcela spýtať, či by si ho potom doopatrovala.“Po chvíli váhania som odpovedala: „Skvelý nápad! Ako ste vedeli, že chcem, aby sa môj pes volal Jerry?!“„Starí ľudia vedia všeličo, moja drahá. Ale ako som na to prišla, na to sa ma nepýtaj, pretože ti neviem odpovedať.“ Po čase sme sa začali stretávať každý deň. Chodili sme s Jerrym na dlhé prechádzky a úžasne sme sa pri tom porozprávali. Mala som pocit, akoby som stretla svoju starú mamu, ktorá už desať rokov nebola medzi nami. Naše priateľstvo sa stávalo čoraz viac intímnejším. Začali sme sa navštevovať a vymieňať si recepty. Sedávali sme na jej balkóne v prútených kreslách a popíjali čaj. Keď Kláru /tak sa volala/ prestali poslúchať nohy, chodila som s Jerrym von aj ráno a cestou z práce som jej nakúpila. Zvykla som jej priniesť čosi navarené z domu. Z práce som odchádzala každý deň čoraz skôr. Až si ma jedného dňa zavolal šéf na koberček. Vošla som do kancelárie v zlej predtuche. „Kolegyňa Voľná, odteraz ste naozaj voľná,“ povedal šéf sarkasticky podávajúc mi A-štvorku. „Reštrukturalizácia?“ spýtala som sa ho začudovane, čítajúc dôvod výpovede. „Oficiálne,“ odpovedal, vyhýbajúc sa môjmu skúmavému pohľadu. „ Avšak, hm, hm, ako vám to len citlivo povedať. Veci sa majú tak, že niektorým kolegom začali biť do očí vaše skoré odchody z práce. Ostatné kolegyne majú nadčasy, berú si prácu aj domov a vy máte každý deň pravidelne odrobených len osem a pol hodiny. Dokonca aj dovolenku si vyčerpáte v priebehu roka. Ako by k tomu prišli tí, čo si ju prenášajú do druhého roka? Aj keď viem, že si plníte všetky povinnosti načas a dôsledne, musel som urobiť toto opatrenie na nátlak niektorých kolegov. Ak budete potrebovať referencie, obráťte sa na mňa.“ Keď som prišla ten deň ku Kláre, nevedela som zakryť svoje roztrpčenie. „Čo je, duša moja, nebodaj niečo nepríjemné v práci?“ spýtala sa ma starostlivo.„Len preto, že som sa niekomu nestrkala, hm, hm, veď viete kam, naparili mi výpoveď. „To nie je spravodlivé. Hermína, ktorá kamufluje svoje odchody z porád starostlivosťou o deti, ktoré sú už dospelé, tej sa všetko prepečie, pretože spáva s predsedom predstavenstva. Čo už, taký je svet,“ povedala som jej rezignovane.„Keď sa to tak vezme, nič zlé sa ti vlastne nestalo. Aj tak si tam už roky nebola spokojná. Len sa ti dostalo toho, po čom si tak túžila. Dostala si odstupné?“Pokývala som hlavou. „Tak máš dva mesiace, dovtedy čosi vymyslíme.“Po dvoch mesiacoch mi Klára pri jednej mojej návšteve dala na stôl peniaze. Skúmavo som na ňu pozrela. „Zober si ich, to máš za opateru.“ „Ale, ale ja to nerobím pre peniaze. Chodím za tebou pretože ma bavia rozhovory s tebou a vychádzky s Jerrym a pečenie koláčov podľa tvojich receptov a tvoj pohľad skúsenej ženy na svet a...“ Chytila ma za ruku a uprene sa mi pozrela do očí. „Ja ich mám navyše a načo by mi boli. Do hrobu si ich nezoberiem. A ty ich potrebuješ. Veď nebyť teba, tak tu už asi nie som. Tie peniaze si si zaslúžila. Prosím, urob mi tú láskavosť a prijmi ich.“Pod jej úpenlivým pohľadom a silným stiskom ruky som musela kapitulovať. Tak som u Kláry a vychádzkami s Jerrym trávila temer celé dni. Domov som sa dostala vždy len večer. Akurát sa vyspať, prezliecť si ráno čisté veci, poliať kvety, vyvetrať byt. Takto príjemne pre mňa, Kláru i Jerryho plynuli dni, týždne, mesiace... Až jedno ráno, keď som to mala namierné do obchodu a potom ku Kláre, stál pred dverami Jerry. Ihneď som pochopila, čo sa stalo. Dvere do Klárinho bytu boli pootvorené, Klára ležala na zemi. Ešte dýchala. Stihla mi už len povedať: „Predávam ti vládu.“ Jerry skučal pri mojich nohách a mne sa potokom rinuli slzy z očí. Srdce mi šlo roztrhnúť a nevedela som pomôcť sebe ani zvieraťu. Obaja sme sedeli v kúte pri dverách tlačiac sa k sebe, akoby to mohlo zmierniť našu bolesť. Blízkosť druhej bytosti. Na pohrebe som bola len ja a Jerry. Dcéra z Austrálie neprišla. Poslala mi krátky list s vysvetlením, že s mamou nemala nikdy dobrý vzťah. Bol to prvý pohreb, na ktorom som bola taká sama. Aj napriek tomu som mala pocit, že to bol najkrajší pohreb v mojom živote. Husto pršalo, zo stromov padalo farebné lístie a na kopcoch sa objavil prvý sneh. Stála som nad hrobom so svojím vysnívaným psom a príroda plakala spolu s nami. Po pohrebe si ma zavolal notár, ktorý mi oznámil, že v poslednej vôli mi Klára zanechala jej byt a Jerryho. Dcére zanechala porcelánovú súpravu, ktorú dostala s manželom ako svadobný dar. Vrátila som sa do Klárinho bytu, zabalila porcelánový servis a na škatuľu som napísala meno a adresu jej dcéry. Na druhý deň ráno som balík zaniesla notárovi, ktorý si zobral na starosť jeho odoslanie. Týždeň po pohrebe som sa prechádzala s Jerrym po meste, snažiac sa zaplniť prázdnotu, ktorá po Kláre ostala. Do očí mi udrela tabuľa firmy: „Osobná asistencia - Biela ľalia, občianske združenie. Svoj údel si vybrať nemôžeme, formu pomoci áno.“ Váhavo som vošla dnu a vyšlo zo mňa, čosi v podobe, že si hľadám prácu. O dva dni som začala robiť asistentku v škôlke pre hyperaktívne dievčatko s menom Kristína.