Každý (ne)môže byť kozmonautom

Ako som sa tmolil po meste, ocitol som sa na výstave psov. Chodil som pomedzi psov a ľudí a v tom som dostal skvelý nápad. „Heuréka!“ zvolal som, „budem milovníkom zvierat!“ Zvieratá som mal rád už od útleho detstva. Takže som pre to ako stvorený. Ak pozabudnem na to, že som ako malý chlapec chytal muchy a trhal im krídla. Ale to sa dá pripísať mladíckej nerozvážnosti a tento svoj čin som tisíckrát oľutoval. Najmä v snoch. Zvyklo sa mi roky snívať o veľkej čiernej muche, ktorá ma chce zožrať a spytuje sa ma: „Tak čo, človeče, ako sa teraz cítiš?“ Strhol som sa zo sna s krikom: „Nie, nebudem, už nikdy nebudem trhať krídla žiadnej muche.“ Nachvíľu som ešte zaspal a sen pokračoval: sedím v školskej lavici, nado mnou stojí veľká čierna mucha s paličkou a ja píšem sto krát do písanky: „Už nikdy nebudem trhať krídla žiadnej muche.“ Nakoniec ma aj tak zjedla. V kútiku duše som dúfal, že toto moje povolanie zmierni hriechy minulosti. A tak som chodil po svete, miloval som zvieratá, hladkal ich, kŕmil a načúval im. Pomaly som im začal rozumieť. Bol som so sebou spokojný a ony so mnou. Cítil som, že robím čosi poriadne. Keď sa mi prestal snívať sen o veľkej čiernej muche, vedel som, že som na dobrej ceste. Poslednýkrát sa mi zjavila pred Vianocami, ale už vôbec nemala ten hrozivý výraz. Stála predo mnou v nadživotnej veľkosti, usmievala sa a pomaly sa zmenšovala. Až sa zmenila na obyčajnú mušku, zamávala krídlami a radostne odletela. Keď som stretol spolužiaka zo strednej školy, chválil sa mi: „Ja som úspešný právnik. A ty čo robíš?“„Som milovník zvierat,“ povedal som hrdo.„A to je čo za povolanie? Z toho sa dá nebodaj žiť?“„No milovník...,“ začal som vysvetľovať.„Myslíš gigolo? Milovník žien? Hej, to môže byť dobrý kšeft.“„Nie, nie. Ja som milovník zvierat,“ obhajoval som sa.„Aha, robíš v Slobode zvierat. To si mal povedať hneď. Síce tam asi veľa nezarobíš ale robíš dobrú vec. Posielam im dve percentá z daní. Manželka si potrpí na pravé kožuchy, tak si čistím svedomie. Teraz sa tomu vraví karma. Chápeš, nie?“ potľapkal ma po pleci.„Nie, ja som neangažovaný. Proste len milujem zvieratá.“„Blázon si, ty milovník. Vyzeráš, že si v peknej šlamastike. Tu máš moju navštívenku, keby si raz potreboval helfnúť,“ podal mi vizitku a chcel sa ma rýchlo zbaviť. Pochopil, že so mnou nenájde spoločnú reč. Pokus číslo jedna zlyhal. Nevadí. Vymyslím čosi iné. Na svete je toľko možností. Keď som stretol kamarátku z detstva s kočíkom, naklonil som sa nadeň a uvidel spokojnú detskú tváričku, spomenul som si, že milujem deti. V inzertnom týždenníku som vyhľadal agentúru zabezpečujúcu baby sitting a vybral som sa na skusy. Bol som presvedčený, že tentokrát to musí vyjsť. Keď ma pracovníčka agentúry zbadala vo dverách s hraným pochopením mi sladko ako turecký med vraví: „Osamelý otecko, chápem, potrebujete občas pomôcť. Dnešní muži sú takí zaneprázdnení prácou. Keď im do toho ešte ostane na krku batoľa, nemajú čas si ani občas povyraziť. Nemusíte mať výčitky. Je to úplne štandardný postup. Dokonca sa nám občas stane, že si otecko s baby sitterkou padnú do oka a je po probléme. Sme absolútne diskrétni,“ žmurká na mňa sprisahanecky.„Ale ja chcem pre vás robiť,“ vysvetľujem jej.„No, správcu siete teraz nehľadáme, ale keď to bude aktuálne...“„Ale ja chcem robiť baby sitting!“„To celkom mení situáciu. Viete, to je od vás milé, ale chlapov neberieme. Hm, hm. Ako to len citlivo povedať. Chýba im totiž materinský cit. „Ale ja mám materinského citu na rozdávanie. Môžete si ma otestovať. Sestre som pomohol vychovať všetky tri deti,“ bijem sa hrdo do pŕs. „Keby som mohol kojiť...,“ pokračujem. „Prosím, neberte to osobne,“ prerušila ma. „Nie že by sme o vás pochybovali, ale... Viete, po tom škandáli s Michaelom Jacksonom,“ dôverne mi šepká do ucha rafinovane odhaľujúc svoj výstrih, „sme zo zoznamu o uchádzačov mužov proste vylúčili.“„Ale, veď to je diskriminácia! Ja si vás ešte podám! Mám známeho právnika!“„Pokiaľ ide o mňa, úplne vás chápem a hneď by som vás prijala, ale pravidlá sú pravidlá. A tie musím dodržiavať. Ináč by som prišla o prácu.“„Jasné. Bojíte sa o chlieb! Zaujíma vás vôbec, že ste ma pripravili o životnú šancu zaradiť sa do života?“ kričím znechutene cez plece. „Môžem si vás napísať na záskok v prípade núdze,“ kričí za mnou v snahe si ma udobriť.„V prípade núdze,“ šomrem si. „Nech si teda trú núdzu. Ja môžem milovať deti aj bez ich blbej agentúry.“ A tak po druhom nezdare a po tom ako som na vlastnej koži zakúsil trpkastú chuť diskriminácie vo svete žien som to vzdal. Chodil som bezducho po meste a plakal som nad svojím nevydareným osudom: „Asi zo mňa nikdy nebude poriadny občan.“ Vtom som pomedzi slzy zbadal volebný plagát. Zrazu sa všetka beznádej pominula ako ranná hmla v údolí a srdce mi poskočilo ako pokrievka na hrnci s vriacou vodou. Svitla mi spásonosná myšlienka. „Budem politikom! Som pre to poslanie ako stvorený! A vyšiel som do ulíc s nápisom:Pravda víťazí!Voľte len mňa! Neurobím pre Vás zhola nič, ale máte záruku, že svoj sľub splním! Nechajte ma žiť! Nič od Vás nechcem, nič Vám nesľubujem. A ja nechám žiť Vás. Chodil som po uliciach celé predvolebné obdobie a z balkóna svojho bytu som hlásal svoj program. Ľudia sa zbiehali, najprv zo zvedavosti, potom to niektorých zaujalo až sa nakoniec ľudia za mnou valili. Čo bol, predpokladám, následok davovej psychózy. Zrazu ma všetci poznali. Tľapkali ma po pleci, pýtali si odo mňa autogramy a tí plachejší sa snažili aspoň úchytkom dotknúť môjho plášťa. Niektorí mi dokonca vraveli, že som odvážny. A že keby mali toľko odvahy čo ja, určite by ma volili. A že mi veľmi fandia a nech sa nevzdávam. Bolo ich čoraz viac a viac. A tak som postupne prichádzal o voličov. A keď som po ukončení volieb zožal jednoznačné fiasko, môžete hádať čo som urobil. To čo by urobil každý normálny občan. Išiel som sa proste opiť. Sedel som v krčme a zapíjal svoj neúspech. Po troch pohárikoch sa mi svet zdal o čosi krajší. Po ďalších troch som sa začal cítiť na úrovni s ostatnými. Moja osamelosť sa úplne rozplynula, keď ma spoznal jeden z voličov a začal mi objednávať ďalšie poháriky. K nemu sa začali pridávať ďalší a ďalší až to nemalo konca kraja. „Keby ma tak volili, ako mi objednávali,“ dumal som. „Mohol som to možno dotiahnuť na prezidenta, keby sa nezľakli.“ Keď som o štvrtej ráno sedel v krčme už len ja a krčmár, opäť rozprestrel nado mnou čierne krídla splín. „Povedzte prečo, priateľu? Čoho ste sa báli?“ „Vieš, pravda je taká, že tu nebudeš večne. A keby skončilo tvoje obdobie, aj tak by sa všetko vrátilo do starých koľají.“„Tak ste z nich mohli aspoň nachvíľu vybočiť. Nestálo by vám to za to? Aspoň na chvíľku si to zažiť.“„Vieš, ťažko by sa nám potom vracalo späť. Sme stará škola. Možno mladí, no tí dnes už nechodia voliť,“ skonštatoval pod ťarchou života a nalial mi kapurkový. A tak som o pol piatej ráno vyrazil opäť do ulíc, hľadať to, čo som neveril, že už niekedy nájdem. Len som sa poflakoval s výhovorkou, že som opäť zlyhal. Moje sebavedomie klesalo na bod mrazu. Nepomohlo mi ani vedomie, že som sa chcel biť za pravdu, ba ani to, že som slušný občan. Pomaly som sa zmieril s myšlienkou, že naďalej nebudem robiť nič poriadne. Budem proste flákač. Ako som sa tak flákal ruka v ruke s opicou, došiel som až do Ázie. Vlastne do Európy. Nášho nového obchodného domu. Fajn, dám si aspoň kávu. Alebo vyprošťovák? Váhal som. Možno by som mohol byť opilcom. To je celkom ľahké. Netreba k tomu žiadny papier, ba ani zodpovednosť. A tých pár drobných na chľast sa predsa vždy nájde. A keď nie, od čoho sú predsa kamaráti? Celkom som zabudol na to, že okrem svojich nádejných voličov vlastne žiadnych nemám. Možno som bol na dobrej ceste, keby môj polozahmlený zrak nezaujal výjav akoby z nejakého impresionistického obrazu. Pasáž, presvetlená slnkom prenikajúcim cez sklený strop a v nej za kaviarenskými stolmi ľudkovia plne ponorení do seba. Nie, hlúposť! Do čiernych plochých skriniek. Boli nimi takí zaujatí, že som mal pocit, že som zablúdil do rozprávky O snehovej kráľovnej a každý z nich má pred sebou zrkadlo pravdy. A spytujú sa: „Zrkadlo, zrkadlo, povedz že mi, kto je najdôležitejší na Zemi?“ A podľa toho ako sa tvárili, zrkadlo zrejme odpovedalo: „Ty môj milý, ty si najdôležitejší na Zemi, okrem tých ďalších, čo ma tiež vlastnia. Zabudol si totiž na výdobytok priemyselnej revolúcie, pásovú výrobu a informačné technológie, cha, cha, cha!“ zasmialo sa zrkadlo a explodovalo. Ale mýlil som sa. Zrkadlo nič také nepovedalo, pretože ľudia naďalej sedeli zaujatí za svojimi čiernymi skrinkami, akoby nič na svete okrem nich neexistovalo. Delila nás akási neviditeľná sklená stena. Vošiel som cez neviditeľné sklené dvere a zúfalo som sa spytoval sám seba: „Čo tu do čerta robím?“ Vtom ma jeden človek poprosil, či mu nepostrážim tú skrinku, kým si skočí na toaletu. Poobzeral som sa a nenápadne som si sadol za ňu, podľa vzoru chlap, hrdina, dub, stroj. A vtom mi svitlo! Veď to sú bookeri. Jasné, v dnešnej dobe všetci majú notebooky a bookujú od vidím do nevidím, vo vlakoch, na perónoch, v autobusoch, čakárňach, v parkoch na lavičkách, po kaviarňach. Pomaly nepotrebujú nikoho okrem seba. Musí to byť super. Byť úplne sebestačný. Nepotrebovať k šťastiu druhého človeka. Možno aj ja by som mohol byť bookerom. Bol by som aspoň dôležitý, keď už nie užitočný. Veď vidíš, že to všetci žerú, tak prečo by som to neskúsil aj ja. Ujujúúj! Svitla mi nádej. Konečne sa zaradím. Stisol som klávesnicu a začal som bookovať. Ťukal som do klávesnice, naskočil mi facebook. Našiel som si tam starých známych, zistil, čo-to o ich súkromnom živote, kariére, deťoch, videl som fotky z ich dovoleniek a firemných večierkov. Proste videl som do ich súkromia, možno viac, ako by som si želal. Len čosi mi tu vadilo. Stále som cítil tú sklenú stenu. Akoby som napriek množstvu informácií a fotiek nemohol cez ňu preniknúť. „Dobre, tak to skúsim premostiť,“ pomyslel som si a začal som písať: „Som človek, teším sa zo života,“ a v duchu som si dodal „nerobím vlastne nič dôležité, čím by som sa pochválil.“ „Tak dosť! To nemá význam! Kto vlastne túži vedieť, že som šťastný?“ povedal som si. „Toto predsa nemusím znášať. Cítim sa ešte viac osamelý, ako keď som sám.“ Vstal som a odišiel. Ani som nepočkal na majiteľa čiernej skrinky. No medzitým prišiel, mimovoľne stlačil ENTER a správu odoslal. Neviem, čo sa stalo, asi sa skrinka zbláznila, lebo správu posielala minimálne stokrát, až kým sa jej nevybila baterka. „Človeče, počkajte, asi ste mi zavírili notebook!“ kričí na môj chrbát strácajúci sa v neviditeľných sklených dverách. Mal pravdu. Želal som si nakaziť všetkých. Nech vidia konečne pravdu a nie tie ich výmysly. Vtom sa zdvihol silný vetrisko a s ním sa prihnal obrovský vír a ja som bol náhle v ňom. Ocitol som sa v parku sediac v kope lístia. Vo vedľajšej sedelo akési malé zafúľané dievčatko. Trošku mi pripomínalo Pipi Dlhú Pančuchu. Rozhadzovalo lístie, aby ho potom dalo opäť na kopu. A takto to robilo dookola. Vyzerala, že sa dobre baví. Závidel som jej tú bezstarostnosť a v duchu som si položil otázku: „Ktovie, či už rozmýšľala nad tým, čím bude, keď bude veľká?“„Mám to jasné od narodenia. Chcem byť zametačkou ulíc!“ odpovedalo nadšene, akoby mi čítalo myšlienky.„Prečo? Veď je to špinavá robota. Nik si ťa neváži. A vietor ti to opäť všetko rozveje.“„V tom je ten háčik. Stále máš vlastne čo robiť. Vlastne sa celý život hráš. S vetrom opreteky. Stále sa len hráš. Nechápeš?“„A pritom to vyzerá, že si stále čímsi zamestnaný...“ dumám.„Áno. A v podstate máš čistú hlavu, vymetieš ulice, vymetieš si hlavu a zaoberáš sa stále len sám sebou a nik ti do toho nekafre.“„Okrem vetra,“ dodal som nadšene.„A ty by si chcel čo robiť, keď budeš veľký?“ spýtala sa ma, akoby nevidela šediny v mojich vlasoch a vrásky okolo mojich očí.„Prečo sa pýtaš, keď vieš odpoveď?“ odpovedal som jej. „Ale rozprávanie sa s ľuďmi to nie je žiadna robota,“ povedal som skleslo.„Akoby nebola! To je to najdôležitejšie čo môžeš pre ľudí urobiť.“„Máš pravdu, to je jediné, čo viem poriadne robiť. Čo na tom, že to nevie nikto oceniť.“ Vstal som oprášil si lístie a vykročil som. A s chuťou som sa pustil do práce, teda do rozhovorov. Vtedy som ocenil, v detstve ma tak mátajúci, strojček na zuby. Všetkým som sa mohol bez hanby smiať do tváre. Dral som si ústa a topánky a nehľadel som na to, že mi ich vlastne nik nepreplatí. Nebyť tej malej ryšavej, možno by som vskutku hľadal to, čo vlastne nemalo zmysel hľadať. A keď vietor opäť zafúkal, spomenul som si na to, aký som bol hlúpy, keď som si myslel, že môj osud závisí od akejsi figúrky.