Na ceste v koži ženy

No jedno viem iste. Keď nájdem silu, zbaviť sa posledného kusu zbytočného oblečenia, s ním sa zbavím aj starých zlozvykov a budem voľná. A konečne sa vydám na ďalekú cestu. Možno zájdem až do Číny ako Marco Pollo. Alebo do Ameriky ako Kolumbus. A možno na Kubu, tá je dnes v móde. No mne Kuba až tak nevonia. Teraz tam pokojne nechajú zomrieť ľudí, ktorí držia hladovku na protest toho, že držia politických väzňov. Taká divná krajina. Nechápem, ako sa v nej môžu dovolenkujúci pokojne prechádzať, fotiť a ešte aj usmievať, keď vedia, že za mrežami sú nevinní ľudia. Ja by som na to nemala žalúdok. Prišlo by mi zle už pri vstupe na palubu. Je jedno či lode alebo lietadla. Na lodi to istí morská nemoc a v lietadle jet-leg alebo hijackers – teda únoscovia, resp. teroristi. Tí sú dnes tiež v móde. Počujete o nich na každom rohu. Šíria sa ako infekčná žltačka alebo AIDS. Aj ten je v móde. Najprv to chceli americkí puritáni zvaliť na homosexuálov, ale keď sa vyskytol aj medzi nami heterosexuálmi, museli stiahnuť svoje obvinenia. Keď počúvam o všetkých tých nástrahách cestovania, zvažujem, či mám vôbec uskutočniť môj detský sen. Veď, čo ak vyjdem z domu a padne na mňa škridla. Tak radšej sedím doma za počítačom, surfujem po internete a predstavujem si, aké by to bolo úžasné mať svoje (surfovacie) prkno a bikiny a brázdiť vlny, kdesi na Waikiki. Ale raz som sa predsa len vybrala na cestu… Stopom do Chorvátska. Došla som až do Maďarska. Mala som šťastie. Na chlapov. Želala som si stopnúť dáku ženskú. Ale vždy mi zastali len majitelia opačného pohlavia. Bulharský kamionista bol najprv slušný, ponúkol ma čokoládou a džúsom, ukázal mi fotku manželky a detí. No keď mi pri prvej pumpe navrhol sex, nebolo mi všetko jedno. Nepomohlo ani to, že som sa dala tesne predtým vyholiť na „Budhu“. Keď som mu vysvetľovala, že ja chcem ísť do budhistického kláštora, tváril sa, že nevie čo je budhizmus. A tak som úspešne došla až do Pešti. Vlastne pred Pešť. Vysadil ma kdesi na diaľnici, kde bolo 150 dopravných uzlov a povedal, že mám ísť na E1? Hej, aj by som šla, ale tá bola až o 40 kilometrov ďalej a nikto mi nechcel zastať. Amen! Po hodine som došla na predmestie a objavila som akúsi rekreačnú oblasť pre rybárov. Rybník a dokonca aj chatky. Pýtala som sa správcu, či tam môžem prenocovať pod širákom. Vtisol mi do ruky kľúče od chatky a povedal, že to mám grátis. Keď som mu ich chcela vrátiť a naznačovala, že mi stačí spať pod širákom, nechápavo na mňa hľadel. To isté sa zopakovalo, keď som si chcela založiť oheň a čosi uvariť. Mali tam síce ohniská, ale zjavne len na táboráky, či opekanie rýb. Nakoniec sme sa dohodli, že si môžem uvariť u neho v kanclíku. Keď videl moju skromnú stravu ryžu so sójovou drťou, radšej ma ponúkol koláčom. Bol fakt milý. Dokonca nechcel ani sex. Škoda, že som takých chlapov na svojej ceste nestretla viac. Mal také dobré modré oči ako máloktorý chlap. Väčšinou som poznala len chlapíkov s modrými jebavými očami. Poznáte ich už na prvý pohľad. Hlad po erotickom zážitku kdekoľvek a s kýmkoľvek a love na samicu im zvykne len tak sršať z očí. Najmä keď som robila v jednej nemenovanej fabrike ako sekretárka, tak takými sa to tam hemžilo. Volali sme ich rybacie oči. Dali sa rozoznať na prvý pohľad. Ale ten kamionista tak nevyzeral. Pravda, nemal na sebe oblek za niekoľko desiatok tisíc korún, možno preto. A možno preto, lebo som predtým žiadneho kamionistu nepoznala. Len som o nich počula. Podaktorých okradli vychcané prostitútky a podobne. Ale kamarátka mala starého otca kamionistu a vždy hovorila, čo im nosil z ciest. Za socíka to bol hig-standard. Ozaj som si nepredstavovala kamoškinho starého otca ako dákeho gigola. Keď som sa druhý deň ešte potulovala okolo toho rybníka, zastal chlap na Audine, stiahol dole okienko a pozrel sa na mňa. Pane Bože! Presne tými istými rybacími jebavými očami. A povedal mi, že ma zoberie. „Nie ďakujem, čakám na kamaráta. O chvíľu príde,“ duchaplne som odvetila v hrôze, ktorá ma v tom momente zachvátila. Ešte chvíľu sa tam na tej svojej mašinke premával a ja som sa schovávala s malou dušičkou v kríkoch. Už som sa videla ako šľapka kdesi v talianskom bodreli, respektíve znásilnená a zamordovaná kdesi pri lesnej ceste. Podvečer som konečne pozbierala štipku odvahy a hybaj stopovať. Opačným smerom. Domov. Na Slovensko. Po dvoch hodinách mi zastal akýsi šuhaj, no nevedel ani za mak po anglicky. Doviezol ma do akejsi peknej dedinky. Vystrašená som ho prosila, či by som nemohla prespať aspoň u nich v záhrade a nechcela som vystúpiť z auta. Poradil mi akýsi penzión. Nemalo význam mu vysvetľovať, že mojich 10 euro má vystačiť na celý mesiac. Tak som sa zložila kdesi v poli s ukrutnou bolesťou hlavy. Ale konečne som spala pod hviezdami. Bolo to celkom fajn. Autá frčiace naokolo po vzdialenej, ale predsa na dohľad blízkej, diaľnici mi dávali dobrú noc a aj dobré ráno. Sama sa divím, že som celú noc tak sladko spala. Hriala ma len vidina, že zajtra už budem doma, na Slovensku, ak Boh dá. Aj dal. Ráno po hodinovom trmácaní sa poľom som došla na diaľnicu. Pršalo, tak preukrutne pršalo! Modlila som sa, nech mi len ktosi zastane. Po polhodinke boli moje prosby vyslyšané. Vysadil ma kdesi pred Vyšegradom. Ešte mi samozrejme ponúkol sex, ale keď som opäť odmietla, dal pokoj. Ešteže žiaden z nich nebol násilník. Prešla som dlhou usporiadanou dedinou. Vykosené trávniky, upravené okolie, radosť kráčať, aj keď asi tak hodinku. Bolo vidno, že žijú z turistického ruchu. Na konci dediny, mi zastavil jeden príjemný pán, vraj reštauruje s manželkou hrad, či čosi také a doviezol ma na zastávku do Vyšehradu. Tam som zjedla svoj skromný obed a hybaj ďalej skúšať šťastenu. Po pätnástich minútach zastal chlapík zruba vo veku od 30 do 40 rokov a dokonca vedel aj po anglicky. V Ostrihome mal akési rokovanie. Vraj ako mladík chodil stopom, tak bol taký skvelý a hodil ma až do Štúrova. Tam som navštívila kamarátku, ktorá ma k nej vyvolávala už dva roky. Keďže som sa tam takto po ceste ocitla, bol by hriech nenavštíviť ju. Trošku mi kalilo radosť zo stretnutia to, že medzitým, ako som u nej bola, jej zomrel kamarát. Na infarkt, či čosi podobné. Smrť všade naokolo a ja hazardujem so životom ako na rulete. O dva dni som stála opäť na ceste, oddýchnutá, najedená normálnej stravy. Bohužiaľ, bola nedeľa a veeeeeeeeľmi dlho mi nik nezastal. Prešla som hodný kus cesty pekne po svojich. Prešla som asi zo dve dediny. Keď som si už myslela, že pôjdem domov pešo cez hory, stopol mi akýsi mladík. Frajer! Vraj robí v Berlíne, v akomsi bare a tu na Slovensku má taxislužbu. Asi mal peňazí ako plievu a sebavedomia ako.... Keď zistil, že zjavne nemám na cestu, využil právo silnejšieho a ponúkol mi, že ma zvezie až do Krupiny. Ak sa samozrejme dohodneme. Alebo ma vyloží. Nebolo mi viac treba. Myslel si, že keď ženská nemá peniaze je ochotná platiť svojím telom! Zabudol, že mám dve zdravé nohy, čo ma prinajhoršom odnesú domov. Za tie prachy si mohol kúpiť prostitútok na dobrej úrovni a nie brať akúsi chuderu z ulice. Ktovie, čo bolo impulzom? Možno to bol len frajer a vôbec nerobil v Berlíne a nemal taxislužbu a len sa vyťahoval. Alebo to bol pocit moci, ktorý mu dal ilúziu o tom, že som predajná? Povedala som mu nech ma vyloží a túžobne som pozerala na vzdialené vrchy, ktoré naznačovali môj domov. Videla som to na tri dni až týždeň cesty cez hory. Nevadí, veď ako decko som prechodila v putovných táboroch polovicu Slovenska, tak aj toto by som zvládla. Hrialo ma len to, že ľudia tu aspoň hovoria po slovensky a pod nohami som cítila rodnú hrudu. Fakt som ju cítila! Neviem to opísať, ale bol to skvelý zážitok. Ešte som chytila štyri stopy na kratšie úseky, ale už to šlo hladko. Šuhaj, ktorý celý týždeň dochádza za prácou denno-denne zo Štúrova na Balatón a cez víkend si privyrába maľovaním bytov, ma zaviezol o dedinu ďalej ako išiel, vraj z tadiaľ chytím lepšieho stopa. Keď ma pozval na zmrzku, bola som taká ustrašená z predchádzajúceho frajera, čo vlastní taxislužbu, že som najprv odmietla. Keď ma pozval druhýkrát, chvíľu mi ešte trvalo si to v hlave zrovnať, že to myslí úprimne a nič za to nechce. Predsa len nie všetci sú lovci. Chlapík, čo chcel ísť do Veľkého Krtíša si to nakoniec rozmyslel a išiel pozrieť kamoša do Dudiniec, čo ma priblížilo o dosť k domovu. A posledný bol z mojej rodnej Bystrice a paradoxne išiel zo Štúrova. Škoda, že som ho nestretla tam. Ten ma hodil priamo do Zaježky, hoci to bola preňho trošku obchádzka. Vraj aspoň to uvidí, keď už čosi o tom počul. A bola som doma. Neporušená. Aspoň navonok. Ale duša dostala zabrať. Rany boli hlboké. Psychicky som sa z toho spamätávala asi mesiac. Tak mi treba! Sama baba, vybrať sa stopom do sveta! To sa nerobí! Chodila som po lese a príroda mi pomáhala, vrátiť sa sama k sebe. Neviem si predstaviť, že by som sa mala spamätávať zo znásilnenia alebo zo zneužívania v detstve otčimom a podobne. Asi by mi na to nestačilo ani niekoľko životov.... Ktovie, ako by to celé prebiehalo, kebyže som chlapec. Možno by mi trvalo chytiť stopa o čosi dlhšie, ale asi by mi žiadny chlap neponúkal sex. Iba žeby bol... veď viete čo. Alebo nebodaj by to bola žena! Ale to už neviem posúdiť, lebo nechodím v chlapskej koži.