Osamelí

Peniaze, dlhy, upomienky nemali konca. Vidina vytúženej práce bola v nedohľadne a späť tam odkiaľ prišla sa vrátiť nechcela. Už nemala chuť robiť pre konzumnú spoločnosť prácu, ktorá nedávala zmysel. Vykonávať príkazy, ktoré boli nezmyselné, len preto, že niekto nadriadený to tak chcel a nebol prístupný pádnym argumentom. Znovu sa je rozpadol vzťah. Už dúfala, že sa nesklame. Že jej už do cesty nepríde niekto, kto jej opäť ublíži. Chyba! Stalo sa. Opäť ju niekto ranil. Priamy zásah do srdca. Chyba v programe? „Bože, ako to len bolí!“ povzdychla si v duchu a potlačila slzy. Nemohla si dovoliť plakať. Bolo tu veľa ľudí, kamarátka oslavovala narodenie syna, tak sa nepatrilo kaziť ostatným náladu. Všetkým dookola sa rodili deti. Všetci mali rodiny, zázemie, stavali domy... Len jej sa všetko pred pár rokmi začalo sypať. Áno. Vedela, že veľa nového sa naučila, objavila v sebe možnosti, o ktorých v detstve vždy vedela, len akosi na ne pozabudla. Začala si uskutočňovať svoje sny, celkom sa jej darilo. Ale na čo je to dobré, keď je opäť sama?! Keby aspoň všetky kamošky nerodili. Pocit, že ostane na veky vekov sama sa jej stále tlačil bolestne do podvedomia. V jednom bode si uvedomovala, že pre jej naplnenie snov, je to možno aj dobré. Veď vzťah v konečnom dôsledku vždy odviedol jej pozornosť od jej zámerov. Zrazu bola celým vesmírom len jedna jediná osoba, pre ktorú bola ochotná, schopná urobiť všetko. Všetko. Vzdať sa svojich snov, plánov a cesty, po ktorej išla. Túžila po dieťatku niekoľko rokov. Dieťa! K tomu by bolo ľahko prísť, ale čo otec?! Vždy prišiel niekto, kto jej dal nádej a potom zaspätkoval. Vlastne ani sama si nebola istá tou svojou túžbou. Z čoho pramenila? Naozaj z toho, že žena je predurčená mať deti alebo to len bol vplyv okolia? Vplyv toho, že všetci naokolo zrazu majú deti? A vlastne videla, ako sa jej emancipované kamarátky zrazu stávajú takzvanou žienkou domácou a rozhodujú sa už len podľa toho, čo povie manžel. Keď sa na to pozerala, vlastne to nechcela. Nechcela byť otrokyňou domácnosti, dieťaťa, manžela, vzorcov, ktoré sme si my sami ľudia naprogramovali, vymysleli. Nechápala význam toho všetkého. Vedela, že to vlastne nechce ale túžila po niekom, ku komu by sa mohla pritúliť, privinúť, kto by bol zároveň priateľom, vedel by ju pochopiť aspoň z časti a vážil si ju. Dá sa to vôbec skĺbiť? Láska, rodina? Či to existuje len v rozprávkach?Bolo to ako začarovaný kruh. Stále sa točila v tom istom. Nachvíľu už prestala dúfať v niečo lepšie a v to, že môže znovu zažiť lásku. Po tom ako sa spamätala z toho, že prišla o dieťatko a rozpadol sa jej dlhoročný vzťah stretla niekoho, kto od začiatku vravel o tom ako túži mať rodinu, deti a keď konečne uverila, že je to ten pravý, prišiel opäť kopanec, práve keď to nečakala. Hoci to v žalúdku cítila od začiatku, dokonca aj sny ju na to upozornili, len im nechcela uveriť.A teraz tam sedela v kúte s hrčou v krku, pozerala na ľudí ako sa tešia z príchodu nového človeka. Ktovie, či bude šťastný? Čo mu dajú sudičky do vienka? Či bude vyrastať v normálnej rodine, ak taká vôbec existuje alebo či bude od malička dostávať kopanec jeden za druhým? Ktovie, či je vôbec dôvod na oslavu? „Nový človek, hľaďme!“ Ktovie, či aj z jej príchodu sa tak radovali? Želala si, aby sa nikdy nebola narodila. „Do čerta s pozitívnym myslením. Načo mi je? Nachvíľu je dobre a potom príde ešte väčší preplesk. Niekto si pláva životom ako sladkovodná rybka a niekto sa hrabe v bahne zapadnutý po uši nie a nie sa z neho dostať.“ Hodila do seba ďalšie tri poháriky pálenky a vybrala sa k blízkemu jazierku, pri ktorom ako dieťa rada sedávala pri západe slnka cítiac akýsi starý smútok. Teraz ju jazierko znovu pritiahlo. Chcela v ňom zmyť, pochovať všetky svoje smútky. Raz a navždy. V mysli sa jej premietali úryvky z Máchovho Mája: „Zrazu zvedenou žal tu zachvátí...“ Stačí skočiť do vody a skoncovať s tým všetkým. Po tých pár pohárikoch sa jej to zdalo ako úžasný nápad. Toľkokrát sa zaoberala myšlienkou, že skočí pod auto alebo sa predávkuje tabletkami. Vraj ľudia, ktorí páchajú samovraždy sú zbabelci. Hlúposť! Podľa nej to chce veľkú dávku odvahy. Ktorú v sebe ona nikdy nevedela nájsť. Ale dnes ju nabrala, konečne. Len čo vymyslieť, aby sa vďaka pudu sebazáchovy opäť nevynorila? Pred očami mala obraz topiaceho sa Martina Edena z Londnovho románu. V tom zakopla o kameň veľký ako jej hlava. A svitlo jej. Uviaže si ho k telu a už sa nevynorí. Zaviazala ho do šatky a priviazala si ho okolo pása, pre istotu aj okolo ramien. A pomaly vstupovala do jazierka. Ako vstupovala do vody, striaslo ju. Nevedela, či to bolo zo zimy a či to bol strach o jej holý život. „Nie, už necúvne, už nemôže. Len chvíľu a bude to mať za sebou.“ Už bola po pás vo vode, keď v tom začula špľachot a akési tlmené výkriky. Už bola tma ale podľa ruchu to vyzeralo, že sa tam niekto topí a potrebuje pomoc. A zrazu nevedela ako a bola vo vode, ani si neuvedomila, kedy a ako zhodila zo seba ten ťažký kameň. Rýchlo priplávala k topiacemu sa, dala ho na chrbát a horko-ťažko doplávala k brehu. Chvíľu trvalo, kým vykašľal všetku vodu a nadýchol sa. A potom sa rozplakal. „Preboha, človeče, čo to stvárate!?“ vyšlo z nej. Zdvihol hlavu, pozrel jej do očí a videla v nich to isté, čo sa jej honilo hlavou posledné hodiny. Videla odraz svojich myšlienok ako v zrkadle. Až teraz si uvedomila, čo vlastne chcela urobiť. Až ju zamrazilo. „Prečo, prečo ste ma zachránili?!“ vyčítavo na ňu pozrel. Ich oči sa opäť stretli, vymenili si informáciu a obaja pochopili. Objala ho a obaja sa rozplakali, tým istým srdcervúcim starodávnym plačom, ktorý v nich bol odmalička. A potom pomaly, ako keď štartuje motorová píla sa začali vydierať na povrch záchvaty smiechu. Obaja mali čosi spoločné, obaja tu boli sami so svojimi smútkami. Osamelí, ale zároveň aj spolu.