Pobehlica

Tak sa dostala na gazdovstvo, kde jej dovolili pracovať aj na nich. Bola vďačná. Macocha jej totiž neustále vyhadzovala na oči, že ju musí podaromnici živiť. Drela za dvoch volov. Vstávala ráno o tretej ešte pred gazdovcami, aby si pri dojení mohla potajme uchlipnúť trošku mlieka. Chcela si spestriť jedálny lístok, ktorý pozostával z jačmenných krúp a toho čo si natrhala kdesi na lúke. Po mesiaci jej na to prišli. Našťastie pre nich, bol akurát v dedine akýsi potulný cirkus. Tak ju vymenili s riaditeľom cirkusu za osla. Vzal si ju pod patronát a keďže to bol chudobný cirkus, nacvičoval s ňou drezúru v prevleku za leva. Bola učenlivá. Nebolo jej treba ani cukor, stačil bič. Mala úspech. Určite by tam ostala dlhšie, no so svojou rolou sa tak zžila, že počas jedného nedeľného predstavenia uhryzla jedného z divákov. Mysleli si, že je besná a tak ju chceli utratiť. No v tom období sa práve okolo potuloval Luis Pastéur, ktorý práve hľadal liek proti besnote. Hodila sa mu do jeho výskumov. Keď chcel za ňu zaplatiť dve zlatky, povedali mu, že nič nechcú, veď aj tak ušetrilina pušnom prachu. No Pasteur zistil po dvoch dňoch, že nejaví žiadne príznaky besnoty a tak ju zaviedol do útulku pre psov. Tu mala aspoň svoju celu, misku s vodou a dvakrát denne jedlo. Viac ako si mohla želať. A keďže bola majsterka prevlekov nebol pre ňu nebol problém vymeniť rolu leva za rolu psa a rýchlo sa spriatelila s ostatnými obyvateľmi útulku. Jej túžba po domove by sa takmer naplnila. Raz si ju chcel zobrať domov päťročný Jakubko, no keď prišiel s rodičmi, dohodli sa z úsporných dôvodov na nižšej rase. Zo západu k nim totiž cválala dlho očakávaná svetová kríza. Keď sa už vzdala nádeje na domov a na lásku, dohodla sa s jedným čistokrvným orechom, že ujdú. A tak aj bolo. Najprv pobehovali po meste a hľadali v kukanádobách čosi pod zub. Alebo žobrali v lepších štvrtiach. Naučila sa v cirkuse od pudlíkov pekne prosiť na zadných. No po čase sa im zachcelo zmeny a tak sa presunuli na vidiek. Obľúbila si pohyb na čerstvom vzduchu a absolútny pocit slobody. Konečne nikomu nepodliehala. Orech ju síce miloval a ona jeho, no nemuseli si nič dokazovať. Stačilo im pozerať sa do očí, oblizovať si ňufáky a či občas potiahnuť dáku sliepku, o ktorú sa napokon podelili. A tak spolu pobehovali až kým nepomreli. Narodili sa o sto rokov neskôr ako brat a sestra. Keďže si z minulého života pamätala, že lásku v ľuďoch nenájde, chcela ju hľadať v Bohu. A tak v šestnástich vstúpila do kláštora. Jej prerod by bol takmer dokonalý, keby po tridsiatich rokoch odriekania si hamburgerov a coca-colly neprišiel k nim do kláštora nový otec predstavený. Čo čert nechcel, bol to jej otec z minulého života, ku ktorému ihneď zahorela láskou. On to cítil tiež a hoci sa snažili bojovať so svojimi emóciami, bolo to silnejšie ako oni. Dokonca silnejšie ako sám Boh. Ani ten nezmohol nič voči ich láske. Nakoniec spolu potajme ušli. A hoci išlo o čistú lásku otca a dcéry, v týchto kruhoch to bolo neprípustné. A tak boli exkomunikovaní z cirkvi. „Čo už, veď ako pobehlica, nemohla ináč skončiť,“ – vraveli si ľudia, keď o niekoľko rokov neskôr žobrala pred mestskou bránou o kúsok chleba pre svojho staručkého otca. Keď sa jej otec o ďalších pár rokov pominul, postavila sa posledný krát pred mestskú bránu a z vyžobraných peňazí si kúpila maratónky a jogingovú súpravu u Číňanov a prihlásila sa na prvý maratón vo svojom živote. Chcela sa očistiť. Bežala tak rýchlo až nechala za sebou celú minulosť. A hoci to bol to jej prvý maratón, vyhrala ho. Tak sa prihlásila na druhý, tretí, štvrtý, piaty... A všetky maratóny vyhrávala rad radom. Napriek tomu, že maratónky od Číňana po čase vymenila za značkové tenisky Asics, minulosť ju predsa len po čase dobehla.Keď v televíznych novinách bežal o nej komentár ako o najrýchlejšej bežkyni, ľudia, ktorí ju predtým poznali, len sucho konštatovali: „Jasné, veď ako pobehlica mala na to všetky predpoklady.“