Z ruky do huby alebo Laznícka

Tak isto ako zemiaky jem mrkvu aj petržlen. Keď jem petržlenovú vňatku, občas vynechám aj ruky. Dám sa na štyri a ústami odhryznem vňatku. Naučila som sa to od našich kôz, Jany a Hany. Tiež to tak robia. Šetrí to čas. Nemusíte sa trepať štyridsaťpäť minút do obchodu, stáť hodinu v rade, čakať kým vás nepredbehnú všetci starousadlíci ktorí kupujú pálenku na borg, popíjajú pred obchodom a nakoniec kúpili včerajší chleba. Ak ste si ho zabudli objednať, kúpite kilo ryže. Tú objednávať nemusíte a nevadí, keď je včerajšia. Potom meriate tú istú cestu naspäť, ale už hodinu, pretože idete do kopca. Väčšinou sa ešte zastavíte u gazdovcov po syr alebo po maslo a tam sa zdržíte minimálne tridsať minút. Vymeníte si klebety a idete ďalej. Po ceste stretnete minimálne dvoch až štyroch známych a keďže ste ich podaktorých nevideli týždeň, ba i mesiac, nedať sa s nimi do reči by bol hriech. Veď čo ak ich nestretnete opäť mesiac, nebodaj polroka?! Na polceste sa zastavíte na susednej usadlosti, keďže je po ceste a ktovie kedy opäť pôjdete do obchodu. Tam strávite ďalších tridsať minút, ak nie viac. Večer prídete domov taký uťahaný z rozhovorov, že ústa ledva vlečiete za sebou. Už sa vám ani variť nechce. Zjete chlieb s maslom alebo neuvarenú ryžu, čo ste si doniesli z obchodu. Ak ste ich medzičasom nestihli zjesť. Ja som to robila pravidelne. Tak ma mama a otec už do obchodu neposielajú. Chleba si pečieme sami. Zemiaky, mrkvu a petržlen pestujeme na záhrade a ryžu nám zvyknú doniesť známi, ktorí žijú už dva roky v Japonsku a chodia sem na dovolenku. Okrem toho máme v záhrade aj maliny, ríbezle, egreše, čerešne, jablone, slivky a orechy. Keď som minule s Janou a Hanou objedla ríbezle zo všetkých kríkov a mama chcela piecť nedeľný koláč, otec to už nevydržal. Obliekol ma do najčistejších a najmenej otrhaných šiat a povedal: „Však ja ťa naučím móresom!“ Vybral zo slamníka polovicu úspor a zobral ma do mesta. Najprv sme išli do Ázijskej reštaurácie. Doniesli nám misky s ryžou. Keď som načiahla ruku, že si ryžu vložím priamo do huby, prišiel čašník a podal mi do rúk paličky. Nechápavo som na neho hľadela. Po chvíli som si začala nimi o stôl vyklepkávať melódiu piesne „A ja taká čárna, jaak čarná čarníca“. Dovtípil sa a ukázal mi ako sa to robí. Bolo to celkom jednoduché, pretože ryža bola trošku lepkavá a nesypala sa. Ale bolo to zdĺhavé. Za ryžou sme si dali ešte jeden biely a dva zelené čaje a jedno matté. Už chápem, prečo Japonci a Číňania vydržia len skromne na ryži. Nalôchajú sa čaju a to im zaplní žalúdky. Potom ma otec zobral do dákej reštaurácie. Dali sme si pečené kurča na provensálsky spôsob. Chvíľu som sa hrala s vidličkou a nožíkom. No keď mi kurča vyletelo z taniera, po tom ako som ho bodla do stehna, radšej som ho dojedla rukami. Otec si len smutne povzdychol a konštatoval. „Toho som sa bál. Pre teba bude asi najlepší fast-food.“ A zobral ma do Mc´Donalda. Keď mi podali coca-collu a maličkú žemličku s mletým mäsom, ktorá sa zmestila ledva do dlane a otec za to zacvakal tú istú sumu ako v reštike za porciu kuraťa so zemiakmi a oblohou na očiach mi naskočili znaky dolára a z podvedomia sa mi dral na jazyk popevok z muzikálu West Side Story „la, la, la Amerika“.„Tak to toto je to slávne take-away ako ma učili v hotelovej škole na Gastronómii. Novodobá forma z ruky do huby?“ pomyslela som si. Nevedela som či mám byť nahnevaná, či sklamaná. Kebyže som nemala za sebou návštevu Ázijskej reštaurácie a provensálske kurča, potrebovala by som ešte dve také žemličky a dvojitú porciu hranoliek, aby som sa najedla. Keď som to prepočítala na eurá, čo by som tam minula ak by som chcela prežiť na tomto type stravy, veru by som po týždni mohla žiť naozaj už len z ruky do huby. Opäť mi nabehol popevok „la, la, la Amerika“. Omieľala som si ho až kým sme sa nevrátili domov. Tam som sa preladila na naše trávnice. Keď som sa na druhý deň pustila do mojich obľúbených zemiakov priamo z role, mama povedala otcovi: „A to jej nič nepovieš?“Otec len mávol rukou. „Nechaj ju, možno tam narazí na dáke proteíny. Bude to potrebovať. Po našej gastronomickej exkurzii v civilizácii si budeme musieť utiahnuť opasky.“ Jediné na čo sa ešte zmohli v rámci mojej prevýchovy bolo, že kozy Janu a Hanu predali do vedľajšieho chotára. Vraj sa od nich učím zlým móresom. Dodnes som im neodpustila, že ma pripravili o moje najlepšie priateľky. Odvtedy chodím do obchodu, len keď sa nám v zime minie toaletný papier. Lopúchy sú pod snehom a ten je príliš studený aj pre nás lazníkov.