Okolo mňa prebehla najprv srnka. Keď som natiahla luk a šíp nechápavo pre do mnou zastala a vypleštila na mňa veľké hnedé oči, aké mávajú len srnky. V tom pohľade bolo všetko. Pochopila som. „Máš pravdu, aj tak by so ťa nevládala zjesť celú. Skúsim uloviť niečo menšie.“ Ešte ani nestihla odskackať, už sa mi nad hlavou preháňala v korunách stromov veverička. Vyvrátila som za ňou hlavu, natiahla tetivu a vystrelila som presne opačným smerom. Bola proste príliš živá na to, aby som ju mohla zožrať. Veď uznajte, keď položia pred vás v reštike kuracie prsia s broskyňou a oblohou, vôbec to nevyzerá ako operenec čo pár dní predtým behal veselo po dvore. A tak som nechala odskackať ďalších šesť veveričiek, troch zajacov, štyri vrabce, dvoch škovránkov a jedného poštového holuba, po ktorom som ešte poslala výpoveď. Celkom dobré skóre. Dala som si do úst zo štyri hrste lesných malín a išla som na zastávku s dobrým pocitom, že som zachránila niekoľko zástupcov fauny. „Ej, bude zo mňa ekológ,“ pyšne som si pomyslela a nastúpila do autobusu. Vôbec ma netrápili začudované pohľady bývalých kolegov a kolegýň, ktorí si pred piatimi minútami odcvakli pracovné karty. Skoro všetci mi dali pokoj až na pracovníčku Sociálneho oddelenia:„Čo máte v pláne?“ dobiedzala.„Nič.“„Ako to? Musíte mať predsa nejaký plán!“„Nemám.“„A z čoho budete žiť?“„Neviem, netrápi ma to.“„Akože vás to netrápi? Musíte si nejako zarábať na chlieb!“ Ani nevedela akú hlbokú pravdu povedala v druhej polovici vety.„Veď to, že len na chlieb,“ odpovedám. „Nevedela som, že si až natoľko inteligentná,“ dodávam v duchu.„Ako to myslíte?“ nedá sa odradiť.„Tak ako som to povedala.“„A z čoho budete žiť?“ vytrvalo vyzvedala.„Neviem, možno zomriem. Je mi to jedno. Aj vám je to jedno.“„Máte vlastne pravdu,“ povedala úprimne. Konečne si odsadla a išla loviť materiál na klebety na zadné sedadlá autobusu. Keď som sa po ceste domov zastavila u mamy a tá sa ma pýtala ako bolo v práci, odpovedala som jej: „Výborne, mali sme branné cvičenie a zajtra budeme mať znovu.“Po týždni jej to začalo byť konečne podozrivé. „Čo sa deje, dcéra moja? Vyhodili ťa z práce? Neboj, nájdeme niečo iné,“ zúfalo sa ma snaží utešiť.„Ale ja nič iné nechcem!“ buchla som päsťou po stole.„Dobre zlatko, nevedela som že tú prácu až tak miluješ,“ snažila sa ma pochopiť. „Zájdem za šéfkou personálneho a prihovorím sa za teba.“„Nie mami, ja proste už nechcem robiť to, čo ma nebaví!“ odvetila som dôrazne.„A čo teda chceš robiť?“„Nič, len žiť. Je to také ťažké pochopiť?“„Dobre, v poriadku,“ prehltla veľkú slinu, ktorá sa jej zbierala v hrdle. „Tak si aspoň dokončíš školu, keď budeš mať teraz kopec času, podporím ťa.“Došla mi trpezlivosť: „Ty si to stále nepochopila! Že?!“ zvýšila som hlas. „Keď poviem, že chcem žiť, tak to znamená, že chcem žiť!“ Vybehla som z bytu. „Už nechcem hrať tie vaše blbé hry, vadí, nevadí. Nechápete?“ Kričím z plného hrdla svoju pravdu na celý vesmír. Nevadilo mi, že sa na paneláku otvorili temer všetky okná. Prešla som na ihrisko, sadla si do piesku a spustila som srdcervúci plač. Všetky mamičky na materskej pribehli na pieskovisko a rýchlo odniesli svoje ratolesti do vzdialenej bezpečnosti. V tom som pomedzi závoj sĺz zbadala červenú plastovú lopatku, žlté a modré formičky, ktoré tu nechala jedna z vystrašených mamičiek. Radostne som chytila lopatku do ruky a začala som si stavať. Najprv len most, potom hradby, strážnu vežu... A ako som tak lepila z jednotlivých zrniek piesku zámok a všetko, čo do neho patrí, slzy mi tiekli po lícach, sliny z úst a sople po brade, začala som čosi cítiť. Akoby mi v srdci cvrlikalo tisíc cvrčkov. Príjemné šteklenie, ktoré sa mi rozlievalo pomaly do celého tela. Konečne som bola šťastná. Bolo to také jednoduché. Prebrali ma z toho len chlapíci v bielych plášťoch. Nevzpierala som sa. Načo. Škoda námahy. Po týždni vyšetrení na psychiatrickej klinike ma vrátili mame so slovami: „Vaša dcéra nie je nebezpečná pre okolie. Vrátila sa len opäť do detstva, pretože život jej pripadal príliš ťažký. Chce to len čas. Nechajte si ju to užiť. Možno sa vráti po pár rokoch do normálu a možno z toho nikdy nevyrastie.“ Na maminu otázku ako mi môže pomôcť jej povedali, že jediné čo potrebujem je kúsok lásky. Na tridsiate tretie narodeniny som si objednala cez internet tričko s nápisom Šibe mi, nehanbím sa za to. Obliekam si ho už dvadsať rokov každý pondelok, ako pamiatku na deň, keď som sa vrátila do života.
Život v priamom prenose alebo šibe mi, nehanbím sa za to
Zrazu mi svitlo, že šťastie už asi neurobím. „Koniec hry,“ povedala som si rozhodne v duchu „je čas vyzliecť kostým a zložiť masku.“ Vstala som od stola aby som si vymenila lodičky na vysokom podpätku, úzku sukňu a polopriesvitnú blúzku - ktorou som sa snažila ohúriť šéfa alebo iné zviera v okolí v nádeji, že urobím kariéru - za úplne obyčajné bavlnené tričko a vyblednuté tepláky zo sekáča. A s nohami na pleciach som odišla z kancelárie s nápisom Sekretariát generálneho riaditeľa. Na záchodoch som si ešte rýchlo zmyla mydlom z tváre šminky a namierila som si to rovno k východovým dverám. Ani pes po mne neštekol. Konečne som pochopila, že to tam bude bežať aj bezo mňa. Vybehla som pred fabriku, nadýchla som sa z plných pľúc emisií až sa mi zvlnil hrudník a spievajúc radostne pieseň Hop Jovana som svižne odskackala do hory. Vreckovým nožíkom z pravej ocele po deduškovi som si vystrúhala luk a šípy. A v nádeji, že si niečo ulovím, som si sadla do tieňa pod najväčšiu jedľu v lese.
