Za jej smrť som nemohla. Zrazilo ju akési auto, ktoré šlo v opačnom smere. Blikali nám, aby sme zastali. Za zákrutou sme našli na ceste ju. Malú laňku. Ešte sme videli jej mamu, ako prebehla cez cestu a utekala preč. Kráčala som k nej s vedomím, že ak jej už niet pomoci, lepšie bude, keď jej trápenie urýchlime rýchlym rezom pod krk. Ale nedovolila som si to vysloviť. Kamarát už vyťahoval nôž, akoby čítal moje myšlienky. Keď sme k nej prišli, ešte dýchala. Pozrela som sa jej do očí a o chvíľu dodýchala. Tak sme ju odprevadili na druhý svet. V jej očiach som videla strach. Bol to môj strach. Zo života. Z toho, že to tu bez nej nezvládnem. Vtedy som to ešte nevedela a nechápala. Ale dnes, keď sa vytratila z môjho života všetka radosť a nejde mi ju nijakovsky vydolovať, zisťujem, že je to neskutočne ťažké tu ostať. Nemám chuť žiť. Neviem nájsť dôvod. Nič ma neteší, a to čo by ma tešilo, na to nemám silu. Navonok sa to prejavuje ako lenivosť. Ale ja skutočne nevládzem! Žiť! Zostáva mi ešte 54 rokov. To je strašne veľa. 54 rokov bez radosti zo života! Keď sme ju sťahovali z kože, zobudilo sa vo mne čosi zvieracie. Smútok z jej smrti zmizol. Teo si zmýva krv z tela ako Indián v studenom potoku vyzlečený len do spodného prádla. Hoci október prebral vládu nad svetom, vonku je ešte stále príjemne teplo. Babie leto. Chcela som kožu na bubon. Mäso sme si rozdelili. Čosi sme naporcované dali do chladničky, čosi psom a s Ruženou sme sa vrhli na dusenú pečienku. Zobudila som sa zo sna. Chvalabohu, bol to len sen. No pri nohách mi ležal bubon a srnčia noha s čepeľou. Na do mnou stál veľký Indián a rehotal sa. Smiechom diabla. Vzala som nôž a bodla som ho do srdca. Vytiahol udivene čepeľ z tela a namiesto krvi mu z rany fučal vzduch. Až kým Indián celý nevyfučal. Zostali po ňom len ošúchané topánky. Akosi mi k nemu nepasovali . Čosi mi na nich nesedelo. Keď som sa na ne pozrela zblízka, zistila som, že sú to moje tenisky. „Do frasa! Zabila som seba! To je horšie ako zlý sen. Najprv zjem svoju radosť a potom zožeriem samú seba ako dáky ľudožrút. Radosť nahradil strach,“ rýchlo som vyhodnotila. „Ale čo príde po Indiánovej smrti?!“ spytovala som sa so strachom, ktorý sa evidentne zväčšoval. Pochopila som, že na odpoveď si musím počkať. Medzitým som upadla do bezvedomia. Prebudila som sa o tri dni v nemocnici. Svetlozelené steny ma upokojovali. Za ruku ma držal lekár a vravel, že budem v poriadku. Matne som si spomenula na sen, ktorý sa mi počas tých troch dní sníval. Alebo to nebol sen? V tom sne sa ma jeden dobrý kamarát, ktorý ma poznal ako vlastnú dlaň, spytoval, prečo som stále taká podráždená. „Pretože sa hnevám!,“ odfrkla som mu. „A mám akési problémy s partnerom. Ale to nechcem rozvíjať, lebo by o tom vedela celá ulica“. Vraví: „Ale to nestačí. Prečo sa hneváš?“ Kričím na neho z plných pľúc: „Lebo sa na teba hnevám! Lebo ma serieš! To je celé!“ Došlo mi to až neskôr, pri pozorovaní chrobákov ako lezú po zelenej nemocničnej stene. Hnevá ma, že vždy niekoho prijmem ako autoritu. Tej autorite verím, dávam na jej rady a sľuby. A potom zisťujem, že rady boli zlé a sľuby sa neplnia. Čo ma vždy priviedlo na okraj dákej priepasti. A potom už len visím na jednej ruke a padááám. A potom stojím dole a pozerám sa hore a dumám, ako sa z týchto sračiek dostanem. Opäť... som sa nepoučila. Ale sen pokračoval ďalej. Kamarát ma chytil za ruku a bežali sme cez rozbahnenú cestu. Až sme došli k zákrute. Potom sme bežali popri plote. Zrazu sa mi naskytol hrozný obraz. V plote bol vbitý chlapec. Ako Ježiš. Bol ešte živý. Odklincovali sme ho. Pozerala som sa ako odišiel smerom, z ktorého sme prišli. Jeden človek sa ma pýtal: „čo robí?“. Ja mu vravím: „Nevieš, čo ide urobiť? Dívaj sa. O chvíľu sa dozvieš.“ A chlapec o chvíľu prebehol popri nás bežiac opačným smerom ako sa pred chvíľou vydal. S puškou v ruke. Zlosť z neho len tak sršala. Zrazu sa oproti nemu zjavili jeho nepriatelia, ktorí ho vbili do plota. Rozbehol sa im oproti. Chcel natiahnuť pušku a vystreliť. Ale, keď prišiel k nim, nebol toho schopný. Nebol schopný zabíjať, hoci vedel, že ho zabijú oni. Uvedomila som si, že chlapec bol už len duch a že nevadí, keď nevystrelí. Už mu neublížia. Ten chlapec som vlastne ja. Ukrižovaná na kríži so svojou zlosťou, voči ľuďom, ktorí mi ublížili. Preto, lebo som si to dala. Vyhodnotila som, že na príčine som vlastne ja sama. A tak som si po ďalších 21 dní v nemocnici opakovala dookola slová: „Odpúšťam sebe, odpúšťam všetkým, prosím o odpustenie všetkých.“ Hľadiac na zelenkavú stenu nemocničnej izby som sa najprv ohradzovala voči tomu, že mám niekoho prosiť o odpustenie. Veď som nikomu vedome neublížila. Ale keď som sa nad tým zamyslela, došlo mi, že zopár jedincov nájdem. A ktovie, koľko je takých, o ktorých ani neviem. Sestrička priniesla večeru. Akýsi zelený nechutný prívarok neidentifikovateľnej chuti. Vraj mám diétu. Bola som hladná, tak som to zjedla. Aj napriek tomu, že to chutilo ako vyžmýkaná handra. „Keď tak šetria na jedle, asi budem v dákom chudobinci,“ hútala som, trošku pozabudnúc na to, že už žijem v inej dobe. Tie sny mi načisto zmenili ponímanie času. Akoby som sa ocitla v inej časovej dimenzii. „Možno som cestovala v čase,“ rozmýšľala som ďalej opäť upadajúc do hlbokého spánku. Ocitla som sa vo vlaku s celou svojou rodinou. Bola tam mama, sestra, jeden aj druhý ujec – mamini bratia a starý otec. Všetci sme vystupovali z vlaku až na ujca Jozefa. Starý otec zmätene behal po vlaku a hľadal svoju peňaženku. Zabudol, že si ju uložil k ujcovi Karolovi, pretože ju zvykol zabúdať na sedadlách autobusu, na pulte pri pokladni, na kapote auta a podobne. Trpel už niekoľko rokov sklerózou, no tvrdil, že on si všetko pamätá. Nakoniec sa nám podarilo vystúpiť z vlaku celej rodine aj so starým otcom. Strýc Jozef pokračoval v jazde ďalej. Keď som sa obzerala zjavila sa mi pred očami malá jaskynka. Malé, asi päťročné dievčatko sa z nej snažilo čosi vytiahnuť. Podišla som so záujmom k nemu. V rukách malo hada. Zmiju. Snažila som sa ho chytiť a vytiahnuť j mu ho z rúk. No ako som ho držala, zrazu som sa začala báť, že nás uštipne. Ešte raz som ho poriadne zatiahla nadol a had sa ocitol na zemi. Vydýchla som si, že sa mi podarilo to malé dievčatko zachrániť. Zrazu sme sa ocitli celá rodina v sade. Posedávali sme pod stromami, na lavičkách, na rozprestretých dekách. Pojedali sme občerstvenie – jablkové koláče a mušt. Postávali sme v hlúčkoch a veselo sme debatili. Vyšla som z kruhu, ktorý vytvárali stromy a stretla som tam šamanku. Mala biele šaty s veľkými červeno-oranžovými kvetmi. Bola to moja dobrá kamarátka z detstva o pár rokov staršia. Vždy som sa rada hrávala so staršími deťmi. Víta ma so smiechom a spytuje sa ma, čo tu robím. Odpovedám, že neviem. Vtom našu pozornosť zaujme otec vlečúci za ruku svoju sedemročnú dcéru. Ona sa mu vzpiera. Až dostane epileptický záchvat. Otec mi ju chladnokrvne necháva, nezaujímajúc sa viac o ňu a jej stav. Chytám ju za ruku. Kŕč povolil. Vzlyká. Cez slzy mi vraví, že sa bojí svojich rodičov. Obidvom sa nám chce na záchod, treba mi cikať. Vchádzame do jedného kina, kde som kedysi chodila. Na dome je malá plastová búdka vo výške trupu, pripomína sušič na ruky. Dávam tam ruky. V tom ma kopne elektrina. Prúd elektriny akoby prebehol cez moje telo. Až ma strasie. Cítim bolesť v rukách. Ideme ďalej do budovy. Prejdeme nepozorovane cez vrátnicu, zídeme jedno poschodie po schodoch do suterénu. Nájdeme toalety. Keď si uľavíme, obdivujeme velikánske akvárium, v ktorom sa premávajú rybičky všakovakých farieb. Oranžové, červené, žlto-tyrkysové, malé, veľké... Pred akváriom stojí už len dievčatko a smeje sa. Pestrosti života. Zrazu začne rásť, prechádzať rôznymi obdobiami života, až sa jej vývoj zastaví a ocitne sa v tele dospelej ženy. Na perách má stále úsmev. Budova a akvárium s rybičkami sa rozplynú a zrazu stojí na rozkvitnutej jarnej lúke. Zo sadu k nej zavanie vôňa rozkvitnutých čerešní. V diaľke počuť hlasy, džavot detí, smiech žien a vravu starcov. Nadychujem sa sladkej omamnej vône. Ešte raz. Akoby som si ju chcela zapamätať navždy. Prebúdzam sa zo sna, otváram oči. Sedím v pohodlnej pohovke, oproti mne terapeut a usmieva sa. Opätujem mu úsmev. Zrazu zacítim čosi známe. Sladkú vôňu. Vychádzam cez verandu do rozkvitnutej záhrady. Neviem sa nabažiť pohľadu na rozkvitnuté čerešne. Vždy mám pocit akoby z neba padal na jar sneh. Bežím pod stromy, vyvraciam hlavu ku korunám stromov, pomedzi biele kvety hľadím na modré nebo, počujem spev vtákov. Smejem sa. Čoraz hlasnejšie. Je to nákazlivé. Neviem to zastaviť. V diaľke sa pasú srnky. Medzi nimi je jedno mláďa. Je v bezpečí , z juhu je čerešňový sad, v ktorom stojím, zo severu a východu les a zo západu na ňu dohliadajú staré srny. Mláďa sa bezstarostne pasie, občas vyhodí kopýtka, pobehne o kus ďalej, aby mohlo opäť v pokoji spásať trávu.
Zjedla som Radosť–šamanská pieseň smútku - ne-skutočný príbeh
Zjedla som srnku – svoje silové zvieratko. A s ňou aj svoju radosť. Srnka som stretla kedysi na svojej šamaskej ceste. Povedala mi, že mi má pomôcť radovať sa zo života. Aj sa jej to podarilo. Úžasná vec – radovať sa zo života - samotného. Z obyčajných vecí. Z toho, že môžem žiť v prírode, dýchať čerstvý vzduch, prikladať drevo do piecky, variť na ohni, chodiť bosá po zemi, hrať na bubon, tancovať okolo ohňa a spievať zo srdca. Až kým som ju nezjedla. Ja hlupaňa! Keď sme ju našli čerstvo zrazenú na ceste, nevedela som, že je to ona! Veď po svete behá toľko srniek. Ako som mala vedieť, že je to práve ona?! Keby som to vedela, tak ju nezjem!