Musíme sa ponáhľať

*** O štyridsať minút sa Helena ženie do práce metrom, unášaná davom z eskalátora k vozňu. Aj by chcela spomaliť, ešte sa jej trochu moce hlava. Predsa len je zvyknutá na svoju dvojitú rannú dávku silnej presso kávy a pol litra vody, kvôli tlaku. Ale dav jej nedovolí spomaliť. Miestami má pocit, že padne do mdlôb. Čo by ani tak nevadilo, celkom dôveruje davu. Určite by ju aj bez jej pričinenia vniesol bezpečne do vlaku. Aj napriek závrati sa Helena ocitne vo vozni metra. Trošku sa jej ešte stále točí hlava. Obhliada sa po voľnom mieste. Ale bez úspechu. „Nevadí,“ pomyslí si, „aj tak nemám kam padnúť! Helena podopieraná davom zo všetkých ôsmych svetových strán stojí, bez držania. Medzitým ako sa Helena vezie metrom do práce, Bohuš už sedí na rannej porade. Dnes to vyzerá na ťahanice. Šéf má vykeciavaciu náladu. Ešte k tomu sa rozhodol poniektorým členom vedenia čistiť žalúdky. Dnes padla karta na ekonomickú riaditeľku a šéfa kvality. Vedúcu personálneho oddelenia si zatiaľ necháva v zálohe. Bohuša, riaditeľa obchodu, dnes nechal na pokoji, o čo sa zaslúžil nárast tržieb za posledný kvartál. Po ôsmich hodinách Bohuš hypnoticky pozerá na dvere spájajúce zasadačku so sekretariátom netrpezlivo vyčkávajúc sekretárku s termoskou kávy a koláčikmi na zahryznutie. Vyzerá to, že úspešne. Kľučka sa pohne a spoza dverí vykuknú najprv hnedé Helenine kučery. Potom sa zjaví Helenina tvár a ruky, ukazujúce na hodinky. „Prepáčte, zdá sa, že súrne rodinné záležitosti. Dúfam, že sa nič nestalo svokre. Má problémy so srdcom,“ ospravedlní sa a vykĺzne zo zasadačky ako neresiaci sa sumec.***„Čo je miláčik, čo sa deje?“ uprie Bohuš spýtavo pohľad na Helenu.„Prišla som Ťa predsa vyzdvihnúť .“ Bohuš sa zatvári nechápavo. „Predsa na tú besiedku.“„Ách, besiedka!“, vyjde z Bohuša. „Skoro som zabudol. Načo to vymýšľajú? Akoby toho človek nemal aj tak dosť!,“ zašomre podráždene.„No tak, musíme tam ísť. Deti sa určite tešia. Johanka hrá stromček a Vincko srnčeka.“„ To bude určite zaujímavé,“ povie Bohuš tónom, z ktorého nemožno vyčítať, či to myslel vážne, či ironicky. *** Cestou v aute Helena povie: „Koláče!!!“ Bohuš sa na ňu spýtavo pozrie. „Zabudla som napiecť! Vlastne kedy? Vieš čo? Zastav v Tescu. Kúpim čosi tam.“„Možno by bolo lepšie v Babičkinej pekárni. Vieš, že v Tescu sa vždy zamotáš a okrem koláčikov by si chcela určite kúpiť už aj stromček, kapra, voňavku v akcii...“„Máš pravdu,“ preruší ho Helena vo vymenúvaní možných nástrah hypermarketu, „ zastav pri Babičkinej pekárni, bude to rýchlejšie.“„Mimochodom, kedy tá besiedka začína?“Helena pozrie na hodinky a skleslo povie, „práve začala. Ale deti vystupujú až v druhom dejstve. Tak by sme to mohli stihnúť.“„Vieš čo? Vykašleme sa na to pečivo. Aj tak ho tam bude vyše hlavy, keď každý prinesie. A cez Vianoce toho deti budú mať doma neúrekom.*** Rodinka sa vezie domov v aute cestou z besiedky. Vzadu sedia deti, sedemročná Johanka a desaťročný Vincko. „Mami, prečo ste prišli neskoro?,“ pýta sa Vincko.„Trošku sme sa zdržali v práci, chrobáčik.“„Ako sa môžete zdržať v práci, keď viete, že máme besiedku?“ pokračuje Vincko plačlivo.„Helena sa otočí k nemu a utiera mu vreckovkou slzy. „Ale drobček, veď sme prišli akurát, keď si prichádzal na scénu. Bol si úžasný srnček.“„Ale mňa ste nevideli od začiatku,“ povzdychne si mladšia Johanka, ktorej vykúkajú z masky striebornej jedličky jedine oči.„To nevadí, zahrala si svoju rolu vynikajúco. Bola si najkrajšia jedlička na besiedke,“ skonštatuje dobrosrdečne Bohuš, čím vyženie chmáry z dcérinej tváre. „ A pozajtra nám začínajú Vianoce. Ktovie, či nám už Ježiško doniesol stromček,“ dodá, v duchu mysliac na to, čo ešte treba všetko dokúpiť okrem jedličky a kapra.*** O päť dni ráno leží dvojica v posteli. Bohuš natiahne k Helene ruku. „Mhm,“ zamrnčí Helena slastne v polospánku a pritisne sa bližšie k Bohušovi. Ten ju začne bozkávať. Helena opätujúc bozky hladká Bohuša po chrbte. Ten nelení a v chvate začne seba i Helenu vyzliekať. Helena s chichotom zahlási, „si akýsi vášnivý.“„Musíme sa ponáhľať, miláčik. O desať minút mi zazvoní budík.“„Helena so spokojným úsmevom v hlase povie, „zlatko, zabudol si? Deti ostali u starkých na prázdniny a my máme celých päť dní dovolenku.„Vravíš päť dní? Tak to máme čo robiť, aby sme dohnali zameškané,“ povie Bohuš a pritisne si Helenu vášnivo k sebe.