Táto scéna sa opakovala denno-denne. Kravy sa pásli, prežúvali trávu a dumali nad tým, čo tam Ľudia celých desať a štvrť hodiny vo vnútri robia. „Čo keby sme zašli za nimi a zistili to?,“ navrhla najmladšia a najzvedavejšia Krava. „To je dobrý nápad,“ odpovedala najstaršia Krava a spokojná s nápadom, zabučala.Tak na druhý deň, keď Ľudia opäť na poludnie jedli a fajčili, prišli Kravy k nim.„Smiem sa spýtať, čo tam dnu celý boží deň robíte?,“ spýtala sa najmladšia a najzvedavejšia Krava.„Predsa pracujeme,“ odpovedal Muž, ktorý bol veľmi bledý a mal kruhy pod očami.„Pracujete,“ zopakovala si sama pre seba najstaršia Krava.„Za peniaze,“ dodal Muž, ktorý najviac fajčil, tušiac príležitosť.„Za peniaze?,“ zopakovala najväčšia Krava a spýtavo sa pozrela na Muža.„To sú také papieriky. Keď odpracujeme celý mesiac, v polovici ďalšieho dostaneme peniaze. Za ne si môžeme kúpiť jedlo, strechu nad hlavou a kopec iných vecí,“ povedal Muž, vytiahol jednu cigaretu, vložil si ju do úst a zapaľovačom zapálil koniec, ktorý trčal von z úst.„Prečo dostanete peniaze až po mesiaci a pol?,“ nechápajúco sa spýtala najstaršia Krava.„Lebo taký je zákon,“ povedal bledý Muž s kruhmi pod očami, „výplata zamestnancovi náleží pätnásteho dňa nasledujúceho po mesiaci, ktorý zamestnanec odpracoval,“ dokončil Muž a rukou si pretrel oči.„To je zvláštne. Takže jedlo si môžete kúpiť až keď dostanete výplatu?,“ čudovala sa najmladšia Krava. „To celé je zaujímavé,“ krútila najmúdrejšia Krava nechápavo hlavou a snažila sa to celé pochopiť. „Viete čo?,“ povedal Muž, ktorý najviac fajčil, „ak chcete, môžeme sa vymeniť.“Všetky kravy nadšene pokývali hlavami na znak súhlasu a dohodli sa s Ľuďmi, že sa s nimi na druhý deň vymenia. Iba najmúdrejšia Krava povedala, „mne sa to celé akosi nepozdáva. Radšej ostanem tu.“ Na druhý deň , keď prišiel autobus, Ľudia išli na lúku a Kravy do haly. Vonku s Ľuďmi ostala len najmúdrejšia Krava. V hale svietilo množstvo umelých svetiel a Kravy po niekoľkých dňoch rozboleli oči. Cez prestávky chodili von a rýchlo sa napásli. Hneď prvý deň našla najmladšia a najzvedavejšia Krava na lavičke pohodenú škatuľku cigariet so zapaľovačom. „Keď to chutilo im, prečo by to nemalo chutiť mne?“ povedala si Krava a zapálila si cigaretu. Potiahla jeden krát, potiahla druhý krát a náhle sa rozkašľala. „Tfuj, tfuj, nechápem, čo na tom vidia! Má to odpornú chuť a ešte sa z toho aj dusím,“ povedala rozčúlene, zhúžvala krabičku cigariet a rázne ju zahodila do koša. Ostatné Kravy sa poučili z chyby najmladšej a už si fajčenie radšej neskúšali. Ľuďom sa na vzduchu veľmi páčilo. Konečne mohli byť vonku a dýchať čerstvý vzduch, vidieť modrú oblohu, pozorovať pánbožkove kravičky, počúvať spev vtákov a ležať na tráve. Vydržalo im to mesiac, kým Muž, ktorý sa stále nad niečím zamýšľal, zahlásil. „Rozmýšľal som nad tým, ako tie kravy skončia.“„To je jasné,“ povedal Muž, ktorý mal kruhy pod očami, „na jatkách. Zabijú ich na mäso.“„Na mäso? Ale to je strašné!,“ skríkol Muž v kockovanej košeli, „teraz zabijú nás namiesto nich!“„Čo by zabíjali, my sa na mäso nehodíme, sme už príliš zdegenerovaný,“ povedal stoicky Muž, ktorý sa stále nad niečím zamýšľal a spokojne si odtrhol steblo trávy, vložil si ho do úst a zahľadel sa na modrú oblohu. Muž v kockovanej košeli sa po chvíli zdanlivo utíšil a odišiel sa skryť pred slnkom do tieňa stromu. No myšlienka na to, že by mohol čoskoro skončiť pod nožom, mu nedala pokoj. V noci nemohol spávať a začal sa pomočovať. Zo dňa na deň bol bledší, v reči sa začal zajakávať, až nakoniec prestal celkom rozprávať. Kravy naďalej chodili do práce, v ktorej balili do farebných kartónových škatuliek kozmetiku značky L´oreal. Niekedy boli škatuľky červené, inokedy zlaté alebo strieborné. Vždy do nich dávali dva, tri, alebo štyri výrobky. Raz to bola v balíčku špirála na mihalnice s vodou na odličovanie. Inokedy denný a nočný krém, sprchový šampón a telové mlieko. Balíček, ktorý vznikol sa vždy ešte obalil do ďalšieho priesvitného obalu, aby sa farebný kartón nepoškodil, ale zároveň aby mohol byť balíček umiestnený rovno v regáli obchodného domu a pritiahol tak na seba zákazníkovu pozornosť.A inokedy boli zas v jednej krabičke dva antiperspiranty. Na nej bol veľký nápis „Dva za cenu jedného“.„Načo sú im naraz dva antiperspiranty?,“ čudovala sa najmladšia a najzvedavejšia krava.„Najväčšia krava len nechápavo pokrútila hlavou a pokračovala rýchlo v práci, aby náhodou pri rozprávaní neznížila výkonnostnú normu. „Načo sú im dva? To naozaj nepochopím,“ húdla si popod nos najmladšia a najzvedavejšia krava a keďže ďalšie Kravy sa tiež báli, aby neznížili normu, odpoveď na svoju otázku nedostala. Okrem umelých svetiel, priotrávených múch a plnenia výkonnostnej normy čakala na kravy ďalšia zvláštna vec. Jedného dňa zaviedla Žena, ktorá ostala v hale dohliadať na pracovný výkon, Kravy do kuchynky. „Toto je mikrovlka, tu sa ohrieva jedlo. Zobrala svoju plastovú misku s jedlom, vložila ju do mikrovlnky, zavrela na nej dvierka a stlačila na nej gombík. O dve minúty mikrovlnka zacinkala a Žena z nej vybrala jedlo, z ktorého sa parilo. Položila misku na stôl , začala jesť a vyzvala Kravy, aby si jedlo tiež zohriali. Skoro všetky Kravy si išli vonku natrhať trávu a potom ju dali zohriať do mikrovlnky. Ale najmladšej a najzvedavejšej Krave sa to nezdalo. Večer po práci si sadla za počítač a vygooglovala slovné spojenie: mikrovlnka nežiadúce účinky. Samozrejme, že jej podozrenie sa potvrdilo. Okrem toho, že jedlá zohrievané v mikrovlnke spôsobujú žalúdočnú a črevnú rakovinu a poruchy imunitného systému, našla ešte ďalších osem nežiaducich účinkov. Článok vytlačila a na druhý deň ho dala prečítať ostatným kravám a Žene, ktorá na ne dohliadala. Všetci si sadli na zadok a päť minút pozerali striedavo na článok a mikrovlnku s otvorenými ústami. Potom sa Žena zdvihla, zobrala si z kancelárie čiernu fixku a papier a nakreslila lebku a skrížené kosti. A obrázok nalepila na mikrovlnku. Od tej doby sa k mikrovlnke nikto ani nepriblížil. Po mesiaci prišla najmladšia a najzvedavejšia krava do práce so slovami, „mne sa to tu nepáči. Padajú tu na mňa muchy, ohlúpnuté z umelého svetla. Myslíte si, že nám to umelé žiarenie nič nespôsobí. A navyše, robím tu ako šroubík desať aj štvrť hodiny denne, na to, aby som sa mohla dva krát denne napásť. Po tej práci nemám večer chuť už ani po lúke behať. Len si ľahnem a spím. A ráno musím skoro vstať. Nemám vôbec nič zo života. Už si ani nepamätám ako vyzerá slnko a ako spievajú vtáky. Motýľa som nevidela, ani sa nepamätám.“„Máš pravdu,“ povedala najväčšia Krava, „čo keby sme sa vrátili naspäť?“„Naspäť?,“ povedal zdesene Vôl. „Viete, čo nás tam čaká?!“„Áno, čerstvá paša a vzduch,“ povedala najmladšia Krava.„A jatky!,“ zhúkol na ňu Vôl.„Vieš čo? Je mi to fuk. Skôr či neskôr aj tak zomriem. Rozdiel je jedine v tom, že tu zomieram pomaly za živa,“ povedala najmladšia a najzvedavejšia Krava a namierila si to z haly rovno na lúku. Ostatné Kravy ju bezhlavo nasledovali. Až na Vola, ktorý nachvíľu zaváhal. Ale iba nachvíľu. Nakoniec aj tak išiel za ostatnými Kravami.„Tak predsa ste sa vrátili,“ povedala najmúdrejšia Krava, ktorá to celý čas pozorovala a spokojne zabučala. Ako prvý zbadal Kravy na lúke chlapík v kockovanej košeli. Ihneď ako to zaregistroval zamieril si to naspäť do haly. K nemu sa pripojili ďalší ľudia, ktorých nakazil svojim strachom zo smrti. Jedine Muž, ktorý sa stále nad niečím zamýšľal, zostal ležať na tráve. Tvár mal vyvrátenú smerom k nebu a v jednom kútiku úst žuval steblo trávy.
Prečo kravám nezachutili peniaze
Na lúke pri meste sa zvykli pásavať Kravy. Vedľa lúky stála veľká plechová budova. A do tejto plechovej haly, videli Kravy každé ráno prichádzať Ľudí. Celé dopoludnie sa nič zvláštne nedialo. Kravy si spokojne spásali trávu a vyhrievali sa na slniečku. Občas zapršalo, ale Kravy boli rady, že z nich dážď zmyl prach a muchy im aspoň nachvíľu dali pokoj. Po piatich hodinách zdanlivého pokoja, vždy na poludnie, Ľudia vyliezli z haly. Niektorí postávali pred dverami a vypúšťali z úst obláčiky dymu. Iný si posadali na trávu, vytiahli plastové misky a ich obsah si dávali do úst malým kovovým predmetom. Ďalší iba hľadeli z okna, ktoré sa zvyklo otvoriť, držali si čosi pri uchu a do toho rozprávali. Po polhodine sa Ľudia opäť nahrnuli do budovy. Kravy sa spokojne pásli ďalej. Po ďalších dvoch hodinách Ľudia opäť vyliezli von. Ale tento krát už len na pätnásť minút. Rituál sa opakoval. Najedli sa, vyfajčili zopár cigariet a vrátili sa naspäť do haly. Po ďalších troch hodinách vyšli z haly a nastúpili do autobusu. Presne jedenásť hodín na to, ako ráno vliezli prvý krát dnu.
