Samí samotári

„Nemali sme doma žiadne sáčky a pokutu som zaplatil do posledného centa,“ Atila zmenil postoj na obranný a v ruke začal žmoliť nástojčivo čiapku akoby chcel z nej vyžmýkať všetok sneh, ktorý mu po ceste na úrad zachytila.„Do posledného centa. Áno ste presný. To vás zachránilo,“ povedala úradníčka sucho, čosi načmárala na papier a podala Atilovi lístok. „Pôjdete chodbou naspäť do hlavnej haly, potom dole po schodoch do suterénu a budete sa pýtať na pána Pránu. Na to, aby ste dostali povolenie žiť, si potrebujete vybaviť najprv povolenie dýchať.„Ďakujem, ďakujem vám veľmi pekne. Ani neviete, že ste ma zachránili pred fyzickým aj duchovným úpadkom,“ poďakoval sa, otočil sa vo dverách, vyšiel na chodbu a zavrel za sebou dvere. Prešiel chodbou do vstupnej haly, potom po schodoch dole a natrafil na ufúľaného chlapíka v montérkach. „Prepáčte prosím, hľadám pána Pránu.“„To som ja. Čo chcete?“„Chcem žiť! Potrebujem povolenie žiť!,“ vyšlo z Atilu piskľavým hysterickým hlasom.„Určite?“ spýtal sa pán Prána a skúmavo sa Atilovi zahľadel do očí hypnotizujúcim pohľadom. „Vlastne si potrebujem oddýchnuť. Už nevládzem. Som na konci so silami,“ sadol si do kresla a rozplakal sa. „To nič, dám vám jednu adresu. Je to môj dobrý známy, kamarát z detstva. Poznáte to, priateľstvo až za hrob. Upokojte sa. Poseďte si. Viete čo. Uvarím vám dáky upokojujúci čaj. Z pravých byliniek. Zbierala ich moja babička na svätojánsku noc.“Atila si vypil čaj, prehodil s pánom Pránom ešte slovko – dve a s odporúčaním vyšiel z úradu a vykročil v ústrety životu. Až kým sa nezastavil pred pohrebníctvom s nápisom HARMÓNIA. Srdce mu až tak zaplesalo. „Harmónia, to je presne to, čo potrebujem,“ pomyslel si v duchu. „Vojdite ďalej. Už o vás viem. Pán Prána mi poslal telepatickú správu,“ ozval sa hlas spoza dverí.Atila vošiel a hneď zo seba vypustil. „Chcel by som si na pár dní odpočinúť. Potrebujem nájsť stratenú vnútornú rovnováhu. Som vyčerpaný z toho večného kolobehu. V práci samé nadčasy,, služobné cesty, tenisové turnaje s kolegami cez víkend v rámci team-buildingu, stretnutia v golfovom klube, firemné večierky, pivo s kamošmi. A doma ma čaká žena dieťa a večne plačú, že nie som doma a že sa im dostatočne nevenujem. A kedy to mám všetko stíhať?! No povedzte kedy?!“ „Keď sa tak na vás pozerám, vyzerá to nie na pár dní, ale na pár mesiacov.“„No máme tu pekné miesta. Odporučil by som vám parcelu číslo 13, je ďalej od správcovskej budovy a od vchodu, je tam ticho a dokonca aj lipa. Tá vám bude robiť pekný chládok. Viete, v lete tam pečie slnko ako o dušu. Alebo preferujete ihličnany? Máme tu smrek opadavý, jedľu striebornú alebo borovicu limbu. No za príplatok. Viete, majú menej košatú korunu ako listnáče, tak sa plocha tieňa rozratáva medzi menej ľudí. Ja by som vám to miesto dal aj zadarmo, ale tlačí na mňa správa mesta. Musím robiť štatistické výkazy. A na ekonomickom majú takú nepríjemnú pani, ktorá mi príde na každý podfuk. Tak už radšej neriskujem. Stálo by ma to miesto. Ale mám pre vás bonus. Ak by ste chceli miesto pre domáceho miláčika, je ho možné umiestniť hneď vedľa majiteľa. Za miesto sa v tomto prípade platí len pri počte päť a viac kusov. Pri operencoch desať a viac.„Miesto pre miláčika? To znie zaujímavo. No ja som Rudyho nepripravil na odpočinok. Má len štyri roky. Je plný elánu a hormónov. Každý týždeň nám uteká za nejakou sučkou. Ani neviem, či sa už stihol stať otcom. Nechcel by som ho pripraviť o toto potešenie,“ zauvažoval nahlas Atila.„O nič ho nepripravíte. Je to len na pár mesiacov. Napokon taký dlhodobý odpočinok sa dnes odporúča aj pre páry, ktoré si plánujú založiť rodinu. Konečne pochopili, že mať deti to je na celý život a na to treba riadne pripraviť. Deti vám potom nedajú vydýchnuť. Máme tu dokonca poradovník. Neverili by ste, koľko ľudí tu čaká.„Tak dobre. Skúsim to Rudymu vysvetliť. Hádam nebude proti. A kedy by sme teda mohli prísť?Pán Áron pozrie do diára, prelistuje zopár strán, zatvári sa trošku nespokojne. „Že ste to vy, tak o týždeň. Je tu ešte jeden pán, ale myslím si, že pri vás je to akútnejšie.“„Týždeň? To nevydržím! Viete čo ma to dnes stálo námahy vyjsť z bytu? Kebyže nemám dohodnutý termín na mestskom úrade, tak ani nevyjdem von. Rudy si už vie sám otvoriť dvere, tak niekedy nevyjdem von aj dva týždne. Vychádzam až keď mi dôjdu zásoby potravín.“ Pristúpi k Áronovi a do ruky mu vloží bankovku. Ten si ju strčí do vrecka, zalistuje v diári a prehlási: „Vzhľadom na akútnosť prípadu urobím výnimku. Môžete nastúpiť zajtra na dobu šiestich mesiacov. Parcela číslo 33, susedu máte Vilmu Tichú z pravej strany a po ľavici Fera Veselého. Celkom príjemní spoločníci. Bude sa vám tu páčiť.“