SPRIEVODCOVIA alebo Ja o Vlku a Vlk za humny

Keď som sa na konci zimy prechádzala parkom, bola tam brána. Spomenula som si na sen spred dvoch rokov. Za tou bránou boli traja psi. Dvaja boli mŕtvy a jeden bol priviazaný na reťazi. Bol tak zamotaný, že ho reťaz škrtila. Chcela som ju odviazať, aby som ho zachránila. Na druhý deň som prišla na brigádu na Polomy a pýtala som sa kamarátky Sašky, kde jej jej pes. Stručne a vyrovnane odpovedala: “Už je doma.” Dva týždne na to zomrel môj psík, na starobu. A v ten istý týždeň kamarátkin pes. Svojho psíka - pudlíka som pochovala pod majestátnym bukom, ktorý som objavila v ten týždeň. Keď zomrel, hneď som vedela, kde ho pochovám. Odvtedy mám pocit, že ma sprevádza, aj keď tu nie je. Díva sa zhora. A keď mi je ťažko, posiela mi do cesty skutočných pudlíkov, ktorí mi pripomíjanú, že je tu a sprevádya ma. V poslednej dobe, aby sa mi nemálilo, stretávam psie dvojičky. Beriem to ako znak toho, že množstvo mojich strážnych anjelov sa zdvojnásobilo. No okrem pudlíkov a psíkov v oblečkoch stretávam aj vlkov, kotrí ešte nedovolili svojim pánom, aby ich obliekali do módnych handričiek. Dúfam, že vlk ostane vlkom, navždy. A teraz Vám ponúkam dva krátke príbehy o našich sprievodcoch. Ten prvý je o tých, čo zostali slobodnými - o vlkoch a druhý psíkoch, ktorých sme si zotročili a prispôsobili na našu podobizeň trošku viac ako by sa patrilo. Nenadarmo sa vraví, že “Človek je pánom tvorstva.” Či je to vždy na osoh, posúďte sami. “Ten je krásny. Takého si raz kúpim,” povedala som nahlas svojmu priateľovi držiac ho za ruku, v momente, keď okolo nás prechádzal sivý vlk so svojím majiteľom. Bol taký krásny, že som sa musela za ním obzrieť. Obzrel sa tiež. Akoby zachytil moje slová a chcel mi čosi povedať. “Taký raz ku mne príde,” opravila som sa, hanbiac sa za scestnú myšlienku, že si chcem niekoho tak slobodného ako vlka kúpiť. Odvtedy som ich stretávala často. Vlkov. Týždeň nato som stretla podobného vlka s človekom. Rozmýšľala som ako sa ten vlk v meste cíti, či je vo svojej koži, pozerajúc na jeho laby našľapujúc na mačacie hlavy. “Vôbec mi sem nepasuje,” dumala som.“Ani ty mne,” zachytila som. Obzrela som sa, no nikoho okrem vlka som nevidela. “To ako myslíš?” opýtala som sa ho. “No vyzeráš ako by si ušla z lesa.”“To máš pravdu. Akurát som dorazila z mesačného vandru. Nevieš mi poradiť, kde by som mohla kúpiť električenku?”“A načo by ti bola? Ja tu chodím už dva roky načierno.”“A to ťa nechytia?”“Chytiť vlka? Čosi! Nemajú šancu. Revízora cítim na päť električkových zastávok.”“Ale ja to riskovať nebudem. Čuch sa mi síce zlepšil, odvtedy čo som ušla z mesta, ale revízora ešte nevycítim. Skôr vytuším, že sa čosi zlé stane. Ale problém je v tom, že ešte neviem, akú to bude mať formu a odkiaľ to prichádza.”“To chce tréning, maličká,” pozrel sa na mňa zhora akoby bol vlk pánom tvorstava /a nie človek/.“Co si o sebe myslí? Nafúkanec jeden!” pomyslela som si v duchu.“Vy ľudia ste trošku zdegenerovali,” opovedal mi vzápätí. Temer ste stratili všetky zmysly. Čuch používate, len keď cítite, že sa čosi pripaľuje na panvici a chuť na to, aby ste mohli konzumovať najnovšie výstrelky od Mc'Donalda. Musíte si tam dať kilo tatarskej alebo kečupu, aby to malo dáku chuť. Ani sa nečudujem. Pomleté “akože mäso” nemôže mať predsa žiadnu chuť. Na tvojom mieste by som nehádzala všetkých do jedného vreca. To robila naša triedna. Vravela nám akí sme všetci blbí a o nič sa nezaujímame a pritom nás vôbec nepoznala.”“Doriešime to nabudúce, maličká. Už musím ísť, môjmu pánovi ide električka.” Zhovievavo sa na mňa pozrel a graciózne nastúpil do električky. Ďalšieho vlka som stretla o týždeň. Stála som na zastávke a čakala na autobus. Vtom som ho z diaľky zazrela. Majestátneho. Podobal by sa celkom na tých predchádzajúcich dvoch, nebyť čohosi zvláštneho. Bol trošku chudší a kráčal z nohy na nohu. Keď som sa pozrela na koniec vodítka, zazrela som starú pani s paličkou. Nie kúzelnou. Ale takou akou si pomáhajú dôchodcovia pri chôdzi. Vlk doslova ťahal starú pani za sebou. Bol nadmieru trpezlivý. Bolo vidno, že by chcel čo najskôr dôjsť na okraj chodníka, aby si mohol uľaviť na tráve. No jeho pani nevládala. Vlk vždy zastal pri stĺpe, oňuchal ho a čakal kým ho pani dobehne. “Obdivujem tvoju trpezlivosť,” vravím vlkovi v duchu.“Nie je čo. Aj ty by si to pre ňu urobila. Našla ma ako dvojmesačné šteňa, v najväčších mrazoch na ulici. Mal som dohryzenú nohu a natrhnuté ucho a smrdel som stokou. Zobrala ma domov, okúpala a zavolala zverolekára. Starala sa o mňa 18 rokov. Chodili sme spolu behávať maratóny a večne sme boli v prírode. Aj keď som žil v paneláku, myslím, že som mal šťastie. Teraz jej iba vraciam to, čo mi dala.” Nakoniec predsa len došli na okraj chodníka. Teraz si vymenili úlohy. Pani trpezlivo čakala a vlk si užíval zelenú plochu. Oňuchával kvetiny, dvíhal nohy a značkoval si revír. Po chvíli zdvihol zrak k paničke. Tá pochopila povel a vykročila vpred. Vlk sa opäť dostal do čela. Hľadela som fascinovanie za nimi. Na horizonte som videla siluetu vlka, ktorý ťahá svoju pani. Napadlo mi, že vlkd drží ženu na nohách – do slova a do písmena – pri živote. Nebyť vlka, asi by nebola nútená každý deň vstať a ísť na prechádzku aj napriek bolestiam nôh a obmedzenej pohyblivosti. Pes – vlk pomáhajúci svojej panej. Oproti svojim dvom bratom, ktorých som stretla, vyzerá starší a trošku unavenejší životom. Preberá na seba bremeno svojej panej. Po chvíli z horizontu zmizli. O týždeň na to, som bola opäť s priateľom v jednom z pražských parkov. Sedeli sme na lavičke a okolo nás prechádzali ľudia. A potom prišiel On. Starý biely vlk. Keď prechádzal okolo stretli sa nám pohľady. Pozrela som do jeho očí, z ktorých na mňa kukalo belmo. Bol slepý. Zaborila som sa do jeho očí a ponorila do nich. Vedela som, že ma vidí napriek jeho zjavnej slepote. Mala som pocit akoby som prešla na druhú stranu čohosi neznámeho, neuchopiteľného. Akoby na mňa dýchla v tom momente Smrť. Nie tá, ktorej sa bojíme. Táto mala majestátnu podobu a prinášala so sebou akýsi pokoj a istotu. Akoby mi cez vlka vravela: “Viem, že vieš. Všetko je tak, ako má byť.” Akoby som tam odvtedy ostala navždy – na druhej strane brehu. Odkiaľ vidím to, čo mi je inokedy skryté. Chvíľu mi ešte trvalo, kým som sa zbavila strachu z neistoty, z budúcnosti, z prežitia. No o pár mesiacov som sa dostala do konštatného stavu vnútornej istoty - bez strachu. Stále to trvá. A aj v prípadoch, keď všetko vyzerá bezútešne, viem, že riešenie je kdesi nablízku. A aj keď ho práve teraz nevidím, cítim, že je za rohom. Viem, že sa mi vtedy pripravuje pôda, na ktorú mám čoskoro vstúpiť. Len musím vyčkať na správny okamih, keď bude všetko tak, ako má byť.Druhá poviedka má názov:Polemika o živých módnych doplnkoch alebo prečo si ľudia kupujú zvieratá/a zatiaľ je vo faze vývoja/