Vôňa peňazí

Aspoň si to namýšľame. No čo sa týka peňazí, je to tu o hovne. Všade samé hovno. U Ondrejov kravské, na sekierskom kopci konské, u Jankovichovcov máte na výber od konského, cez kravské až po kozie a za MNV-čkom ovčie a psie. Je tam straaaaašne veľa psov. Vraj pastierskych. Tak im závidím, keď ich vidím ako si polihujú bezstarostne pred „maštaľou“. No najmä keď naháňajú okoloidúce auto. Bežia za ním akoby sa nechumelilo. Taká VOĽNOSŤ o akej snívam. Bohužiaľ nesplniteľná, lebo na rozdiel od nich som človek a musím riešiť peniaze. Musím, no neriešim. Veď som duchovná. A peniaze nemám rada, tak ako minimálne polovica Zaježky (sorry ak som sa nestrafila, ale čísla to je to, čo mi veľmi nejde, odvtedy ako som navštevovala matematickú triedu, proste sa mi prejedli). Riešim ich až keď horí. Ale ozaj sa mi veľmo nechce PRACOVAŤ ZA PENIAZE a ešte k tomu na niekoho iného. To ma nebaví. Tak sám pre seba - to je už iné kafe. Byť sama sebe paňou. Len má to jeden háčik. Pravidelne, každý mesiac, mi tá krava zabudne poslať výplatu, aj zaplatiť zdravotnú poisťovňu. Nevyčítam jej to, chápem, že má na starosti iné veci ako takú malichernosť akou sú peniaze. Napríklad píše básne, vyšíva, hladká kocúra, zbiera bylinky, hrá na gitare, číta ezoterickú literatúru, klasiku, či postmodernu, medituje, hrabe sa v záhradke a tvári sa, že čosi pestuje, občas sa stará o dáke zvieratá. Alebo ide do mesta, vraj na úrady. Ale ja viem, že chodí na zmrzlinu a podobné srandy. Ale vráťme sa k tomu hovnu. Ako som už konštatovala všade sú samé hovná. Jedine na Polomoch v Centre etickej a environmentálnej výchovy nie sú. Majú tam totiž čističku. Vraj všetko si do života priťahujeme sami. Svojimi myšlienkami. Tak teda dumám až sa mi z hlavy parí: „Prečo som si pritiahla do života CHUDOBU a ďalších neviem koľko ľudí okolo mňa s podobne trápnym problémom?“ Stihla som vydedukovať, že vyplýva zo STRACHU z nedostatku a nie z lenivosti. Občas to skúšam s čarovnou formulkou, tzv. afirmáciou – „Som bohatá, vytváram prosperitu“. Myslíte si, že to funguje? Prd starý Málkový. Niekedy aj hej, ale len nachvíľku. CHUDOBA je vraj chorý program v hlave. Takže minimálne polovica z nás je tu chorých. Trpíme programom NELÁSKA K PENIAZOM. Tam kde nie je láska je vraj strach. Vyšla mi z toho rovnica:NELÁSKA K PENIAZOM = STRACH Z NEDOSTATKU, ktorým si priťahujeme ešte viac nedostatku. Resp. necítime sa hodní toho dopriať si v živote aj peniaze. Veď nesmrdia a keď sa používajú rozumným spôsobom ani neubližujú. A možno sa bojíme toho, čo sa s nami stane, ak sa k nim dostaneme. Čo to z nás spraví? Zvýšime tak svoj konzum? Kúpime si BMW? Postavíme päťpodlažný dom, v ktorom sa budeme naháňať so zákonitou polovičkou, keď deti vyletia z hniezda? Ťažko povedať. Jediným riešením, je si túto bielu nemoc priznať a liečiť sa. Ale ako? Mne veľakrát pomáha to dať na papier. Často sa mi potom stáva, že napíšem dopredu o niečom, čo sa mi udeje v budúcnosti. Netvrdím, že som dáka veštica. To určite nie. Skôr je to dôkaz toho ako svojimi myšlienkami vytvárame svoj osud. Občas je to prča a občas je to na povraz. Našťastie naň nemám, tak som stále tu, medzi vami. Sorry, že zamorujem ovzdušie. (Ozaj, už zaviedli tú Daň zo vzduchu? Dúfam, že nie. Lebo o chvíľu si tu nebudem už môcť zadarmo ani zadýchať.) Tak aj teraz som to dala do poviedky. Ale mám pocit, že som to ňou ešte viac pohnojila. Posúďte sami. (Pozn.1 - Milí čitatelia, ak trpíte tým istým patologickým javom ako ja a pre prípad, že by vám nasledujúca poviedka nepomohla, odporúčam MAZAŤ CHORÝ PROGRAM V HLAVE. Keď ho vymažete, vynorí sa ďalší. Tak do toho! Príjemnú zábavu.) (Pozn. 2 – tento článok mal vyjsť v zaježovskom časopise NA.O.ZAJ. No o 5 minút dvanásť bol „odstránený“. Ako dôvod na vyradenie poslúžil fakt, že je v ňom použité slovíčko „hovno“. Rada by som uviedla veci na pravú mieru:1) Chcem poprosiť čitateľa - ak nie je ešte natoľko uvedomelý, aby na to prišiel sám – aby slovíčko „hovno“ nechápal v tomto kontexte ako nadávku či vulgarizmus ale ako:a)hovno = exkrementy, výkaly – v tomto prípade zvieracie,b)hovno = NIČ, nijakovské NIČ2) Viem, že pravá príčina, prečo článok nebol uverejnený v zaježovskom časopise NA.O.ZAJ bol fakt, že spomínam nefungujúcu ekonomiku v Zaježovej a aj to, že spochybňujem pomenovanie „ekodedina“, ktoré je čím ďalej tým viac populárne a predajné. A tým by som vlastne „znesvetila“ účel, kvôli ktorému sponzori prispeli – urobiť si reklamu a ukázať Zaježku len v dobrom svetle. Žijem tu síce len 2,5 roka no nie som slepá. A hoci som tu šťastná a v živote som nebola nikdy a nikde tak šťastná a spokojná ako tu, vidím, že Zaježová má aj svoje tienisté stránky. Čo nie je nič zlé. Je to súčasť života. A ak na čosi poukazujem, tak z jednoduchého dôvodu, pretože verím v nápravu a v snahu človeka konať dobro. Proti vyradeniu článku som nenamietala, pretože mi viac záležalo na poviedkach, ktoré som v ňom chcela uverejniť a tak sa prezentovať ako spisovateľka (poetka i prozaička) a nie ako novinárka. A to sa mi podarilo, napriek nevôli sponzorov, ktorí chápu umenie ako oddelenú časť života. Pritom umenie je dôležitou súčasťou života. Je to forma arteterapie, či psychohygieny, odovzdávania informácií, skúseností. Verím, že táto forma zakódovania odkazu je pre jedincov, ktorí vnímajú svet len jednostranne rozumovo (oproti citovému) trošku náročnejšia a nepochopiteľnejšia a zdĺhavejšia. Ja však v poslednej dobe zisťujem, že umelecká písomná forma (básne, poviedky, romány, eposy...) má oproti žurnalistickej jedno dôležité plus, a tou je NADČASOVOSŤ.