Z detstva si pamätám - okrem iného - aj takú pravidelne nepravidelnú situáciu. Mama prišla zo školy domov - a jej zvučný hlas sa vzápätí ozýval po dome. Vedeli sme, že už je doma. Občas - ako starší sme si niekedy trúfli: "Mami neeekrič, už nie si v škole..." Keď sme ju výnimočne v škole potrebovali vyhľadať - šli sme za svojím sluchom. Vždy sme ju našli. Naša mamka požívala veru v škole rešpekt. Počas prestávok, keď ona mala dozor, raz-dva si porobila poriadky. Nebolo treba žiadne preplesky neporiadnikov. Stačila jej zvučná autorita.:)
A - predstavte si - ani u nás doma sa "nenosili" bitky. V živote som nedostala rodičovskú facku. Možno starší bratia občas dostali výchovnú (tam ale samozrejme už úradoval otec), ale my sestry - nepamätám si ani jednu situáciu, ktorá by si vyžiadala ručný zásah.
Jasné je - že nehovorím o výchovných zásahoch v útlom detstve - kedy slovné argumenty ešte nemohli mať účinnosť. Teda - ak sa aj vyskytli ručne-stručné "argumenty" - asi boli zaslúžené. Neostala mi však na také pamiatka. Takže rodičovská autorita bola - ak v konkrétnych situáciách "vyžiadaná" - tak "bezdiskusná".
Mamu čas od času bolievala hlava (to som medziiným asi zdedila) - vtedy sme sa usilovali stíšiť aj my. Šesť detí vedelo mať totiž svoju silu hluku. Neboli sme zas také "neviniatka". Niekedy zas - keď už bola kuchyňa voľná od varenia (obyčajne nedeľné popoludnia) - my baby sme sa zišli - a zborovo viachlasovo sme vyspevovali. To bývala občas naša zábavka. Mamka nebola učiteľkou hudobnej výchovy - učila na prvom stupni. Ale určitá láska ku všeobecnému vzdelaniu a rastu - na nás prechádzala automaticky - rodinným ovzduším.
Hlavným zásobovateľom rodinnej knižnice bola naša mama. Rôzne vydávané edície boli, samozrejme jej zásluhou, pravidelnými prírastkami u nás doma. Knihy bývali častými darčekmi. A potom - čítala celá rodina. Čitateľské kútiky prichádzali však len po splnení povinností. Do domácich povinností sme, primerane veku, boli zapájaní všetci. No napriek tomu sme mali aj čas na vlastné záľuby. Bratia tie - viac technického rázu - motorky, bicykle, rozoberanie a skladanie rôznej techniky. My sestry zas ručné práce (pletenie, háčkovanie, vyšívanie...), experimenty v kuchyni, či vymýšľanie mien a starosť o domáce zvieratká. Obyčajne sme mávali nejakého psíka či mačku - čo k nám pribudli po tuhom prehováraní rodičov - ku troške hydiny chovanej do kuchyne. Každý živý tvor vo dvore dostal svoje meno - s výnimkou vianočných kaprov - to sme nestíhali.:)
Na Vianoce medzi darčekmi nikdy nechýbala aspoň jedna nová spoločenská hra. Vo vianočnom období sme potom my deti pozvlákali všetky možné hry - vtedy bol čas na ich maximálne využívanie. Neraz sa i mamka s otcom pridali. To bolo také prirodzené ovzdušie sviatočných dní. Cez rok hry ostávali zväčša zapadnuté hlboko v skriniach. Aby sme ich vo vianočnom období znovu oprášili a naplno si užívali spoločnú rodinnú pohodu. Aj vďaka našej mamke.
A prečo vlastne sme mamu nenasledovali v učiteľskom chlebíku?
Ja osobne - som si ho nakoniec iba vyskúšala - až neskôr, po štúdiu VŠ, po "zazúrení" slobody. Avšak - nízka mzda a prežívajúci nelogický systém v školstve - ma prinútili odísť. Zo začínajúceho učiteľského príjmu - a to ešte iba zo 60-percentného úväzku - som totiž už nemala šancu pokryť základné výdavky na bývanie, stravu a dochádzanie mimo svojho bydliska. Možnosť plného úväzku a zotrvania v školstve - to ostal iba uzavretý nelogický kruh.
Bola by som mohla učiť informatiku (v tom čase som už pracovala s rôznymi programami vyše 10 rokov a v ZŠ to bolo ešte dosť slabé aj s vyučovaním tohto predmetu). Lenže - k tomu som potrebovala mať absolvovaný nejaký kurz zo školstva. Tento kurz mi však vyššie orgány v školstve podmieňovali už prebiehajúcim vyučovaním informatiky. No povedzte - nie je to pekný blud?
Nie je - v školstve je/bola toto realita.
Tak školstvo prišlo o ďalšiu učiteľku. Ba aj tie "kvietky" - ako som si nazývala deti - ktoré boli na mojich hodinách problémovejšie. A všetky moje aktivity - vymýšľanie rôznych spôsobov výučby a zaujatia detí - ostali iba v mojom súkromnom archíve. Ako história jedného milého obdobia "učiteľovania". A krátkeho obdobia profesného nasledovania mamky.
(foto - ilustračné)
