Dospelosť "priniesla" niekoľkoročný pobyt v istom náboženskom hnutí - ktoré postupne pohltilo všetok môj voľný čas.
Takmer neexistovali voľné víkendy. Dovolenka či môj voľný čas - boli (bez diskusií) k dispozícii na akékoľvek "potrebné" práce pre "celok".
To mi síce ako pozitívum prinieslo i ďalšie interné štúdium, mnohé nové vedomosti. A k tomu i novobjavené zručnosti. Stala som sa maliarkou obrazov na darovanie, ilustrátorkou kníh, lektorkou, čalúnničkou, krajčírkou, skautkou, kuchárkou, vychovávateľkou či poradcom detí i manželov, záhradníčkou alebo murárskym pomocníkom - jednoducho - kde sa čo "pýtalo" - pre hnutie... Negatív bolo tiež nadostač - ale tie - v duchu svojho hesla zabúdať na to zlé - nejdem opisovať.
Až dozrel čas - keď som rázne presekla previazania s hnutím. Veľmi zložité obdobie.
Avšak - mohla som potom vyštudovať - samozrejme už po "nežnej" - jeden a pol vysokej školy (tá polovica bola skôr doplnková VŠ špecializácia v inom odbore). Po VŠ som existovala - určité obdobie - ako súčasť vyučovacieho procesu za katedrou. Ach - "kvietky" naše v školách... Vyskúšala som si aj "kúsok" opatrovania starkej v Rakúsku. Medzitým som niekoľko rokov pracovala v ďalšej špecializácii, úplne odlišnej od predchádzajúcich, až napokon som sa "vrátila" do firmy, kde som začínala po maturite...
Žeby sa tá história nakoniec naozaj opakovala??? Hmm - aj áno, aj nie... Ale to je už súčasnosť, ktorá ešte nepatrí do mojej histórie. ;)
Nevyrástla som z túžby po spravodlivejšom svete. Aj keď už viem - reálne spravodlivosť vo svete neexistuje. To je fakt. Presviedčam sa o tom neustále. Stačí sledovať dianie okolo... Občas musím napríklad veľmi tuho bojovať sama so sebou, aby som nekomentovala politiku aj ja tu na blogu. A to som tu len 3 týždne.:)
Nevyrástla som ani z túžby stále sa vzdelávať - poznávať nové, pochopiť - čomu nerozumiem, ba aj - osvojovať si nové zručnosti - teraz napríklad - učim sa hrať na klavíri... :)))
Môj otec hovorieval - všetko je dobré, čo človek vie. Ja som si dodávala k tomu svoje - pretože nikdy nevie, kedy to bude potrebovať, alebo aspoň - kedy tým môže poslúžiť niekomu inému (oj - tu so mala i mám možností - takmer dennodenne)...
Ale i to hovorieval otec - všetko zlé je na niečo dobré. To je pravda - ktorá sa mi v živote veľakrát potvrdila. Samozrejme, to dobré je niekedy oveľa zložitejšie nájsť. Zatiaľ sa mi však darí...
A - čo mi k tomu pomáha? O tom niekedy nabudúce... :)
Foto: môj archív (2003)
