Takže z detstva školopovinného a času stredoškolského som vhupla do mladosti (či už dospelosti?) - t.j. obdobia veku cca 18 a viac rokov. Sem radím čas začiatkov v pracovnom živote, čas za
mýšľania sa i hľadania zmyslu života, čas ďalšej angažovanosti za ideály ...
(Rečnícka otázka - čo sú to ideály? Táto otázka vyliezla na povrch v nedávnom rozhovore s kolegom, keď som argumentovala za svoje aktivity. Oplatí sa mi predsa bojovať za nejaké tie ideály. Aj keď pritom narazím. Možno padnem na nos. On však dodal: A možno aj na hubu.)
Tak akosi som si to aj tak už v minulosti viackrát vyskúšala.
Ideály zmyslu ľudskej existencie? Hmm - myslím, že veľa ľudí sa v tomto smere príliš nezamýšľa. Pravdupovediac - ani ja - bežne. Len keď nastane vhodná konštelácia. Prídu otázky - a ja sama v sebe a pre seba chcem nájsť odpovede. Tak nejak to začalo vyvierať v mojich cca 18-tich. A došlo to až k dverám fary, kostola, ba za ne (tie som dovtedy poznala iba z diaľky). Otázky pýtali odpovede. Na otázky som dostávala odpovede. Od kolegu, od kamaráta, kamarátok, od kňaza. Z literatúry. Často pašovanej - taká sa bežne nedala vidieť - ani kúpiť. Iba zohnať. Špeciálnymi "kanálmi".
Odpovede na otázky nemohli - bez nebezpečenstva schizofrénie - ostať len teóriou. Začali prinášať svoje ovocie. Samozrejme - nie vždy ľahké a "lacné". Ale to obdobie patrí do môjho života podobne ako krásne detstvo. Pekné si pamätám, horšie - neľutujem. Zlé - zabúdam. Mladý človek sa dokáže oduševniť, ísť proti všetkým, zabojovať i za širšie ideály, za lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť. Jeho entuziazmus ho dokáže podržať aj cez nejaké tie prekážky.
Svoju mladosť som prežívala ešte v "totalitnom" období. Hoci som to nejako extra nevnímala. Až neskôr. V hlbokej totalite som sa napokon odvážila nemlčať - riadiť svoj život podľa spoznanej pravdy - aj keď som si potom niesla za to následky. Z plnej pioniersko-zväzáckej angažovanosti začalo postupné "prebúdzanie", až napokon prišlo "vytriezvenie".
Vystúpila som zo SZM (Socialistického zväzu mládeže). V BSP (Brigáde socialistickej práce) som tiež prestala vidieť zmysel svojich aktivít. Na verejné stranícke schôdze som odmietla chodiť. Do životopisu pre kádrové oddelenie som napísala: Som veriaca - a svoju vieru sa usilujem aj praktizovať. A protestujem proti tomu, aby sa vyjadrenie k tejto otázke vôbec vyžadovalo v akýchkoľvek materiáloch v našej spoločnosti...
V kádrovom dotazníku som súhlasila s hodnotením: Menovaná je toho času pod vplyvom náboženskej ideológie. Ale aj s tým: V kolektíve je obľúbená. ;) Takou čerešničkou na torte bolo, keď mi stranícky aj pracovný šéf v jednej osobe - v tom mojom "aktuálne protestnom" období - pri blahoželaní na MDŽ podal ruku so slovami: "Držte sa."
Tak som sa držala. :) Vytrvalo. Museli ma však nejako potrestať. Urobili to cez peniaze. Žiadny postup, žiadne zvyšovanie platu. Celé roky. Bola som ideologicky čiernou ovcou. (Ešteže tie ceny potravín boli iné ako teraz. Na zahraničné cestovanie som ani nepomyslela. Ani na nejaké prilepšenie si - hoci na dopravný prostriedok. Ani starší - ojazdený. Nebolo naň.)
Riaditeľ mi v jednom osobnom rozhovore povedal: "Voči vašej práci nemáme žiadne námietky, ale..." Popritom - keďže som vedela krasopisne rukou písať - s obľubou si ma na riaditeľstvo volali - na písanie rôznych diplomov a čestných uznaní. Vedela som takto vždy vopred, akých vynikajúcich - pochvalami odmeňovaných - mám spolupracovníkov i šéfov. :)
Na toto obdobie si spomínam, keď čítam či počujem niekoho hovoriť - bola taká doba, nemali sme slobodu , nemohli sme to a to...
Ono to celkom tak nebolo.
Len to niečo stálo - byť pravdivým a opravdivým. A chcelo to aj niesť si následky. Mnohí tak aj urobili... Mnohí neznámi, ktorí ani po "zazúrení" slobody nešli "na bubon" - ale v pokoji prijali zmeny, ktoré snáď ďalším umožnili "ľahšie" sa nadýchnuť. Čo nás však potešilo navyše, že "prišla" sloboda v množstve dostupnej literatúry. Nemuseli sme už viac pracne odpisovať na písacích strojoch 7-8 kópií (toľko ako-tak "zniesol" písací stroj kopirákov spolu s preklepovým papierom). Alebo - nemuseli sme už tajne kopírovať. Neskôr, ako sa schyľovalo k zmenám, kde-tu sa totiž podarilo zohnať kopírky. V mojej knižnici stále majú svoje miesto takéto na preklepovom papieri vyrábané vlastné knihy. Patria k "totalitnej", čiže i časti mojej histórie. Na tú sa nedá zabudnúť.
Takže asi také boli moje ideály, taká i moja sloboda mladosti či ranej dospelosti. Pravdivosť a jednoznačnosť. Do dôsledkov. Žiadne "aj vlk sýty - aj ovca celá".
Pokračovanie čriepkov dospelosti - v nasledujúcom príspevku.
(Nesúdim a neodsudzujem iných...rôzne vplyvy, rôzne medzníky...niekedy ťažšie identifikovateľné... Keď človek "nepríjemne narazí" aj tam, kde sa mohol kedysi plne oprieť. Alebo to bola len "sladká" neznalosť v minulosti? A nakoniec - keď sa súčasné sily tak prepletajú, že niekedy sami ich aktéri nevedia - kam sa vlastne "radia"...)
Fofo: internet
