Veru áno. Do 1 mesiaca som bola objednaná, vyšetrená, navrhnutá na operáciu cez - pre mňa novinku - tzv. jednodňovú chirurgiu - zoperovaná, bez komplikácií – prepustená do domáceho doliečenia... v ORL oddelení ÚVN Ružomberok. 150 km od môjho bydliska. Veriť teda rôznym ústnym či netovým podaniam a negatívnym skúsenostiam? Hmm – moja skúsenosť bola pozitívna.
Odkladala som vyše 2 roky. Sťažené alebo iba jednostranné dýchanie nosom pre vybočenú nosovú priehradku z dávneho úrazu. ORL lekárka mi doporučila operačné riešenie – ale... veľmi som si netrúfala... až sa komplikácie nahromadili, pomaly som sa stala takpovediac závislákom na nosnom spray, až som si povedala – a dosť, musím riešiť príčiny, nie iba hasiť následky – opakované zápaly, ATB a pod.
Ako prvé – hľadala som informácie na nete. Na základe rôznych kritérií a vlastných vylučovacích metód som zvažovala a nakoniec sa rozhodla – keď už – chcem ísť na operáciu do vojenskej nemocnice v Ružomberku.
Ďalší krok – nájsť si na nete konkrétne kontakty a niečo viac o tejto nemocnici.
Veľmi ľahko som potom našla Kliniku otorinolaryngológie – oddelenie ORL v Ústrednej vojenskej nemocnici. A tam všetky potrebné vstupné informácie. Aj o možnosti jednodňovej zdravotnej starostlivosti – alebo kratšie: jednodňovej chirurgii.
Na uvedené kontaktné telefónne číslo som zavolala, dali mi 1. voľný termín a zapísali si ma. Termín som si kvôli problémom s dopravou ešte o týždeň posunula – nebol problém, super 1. skúsenosť. V danom termíne som došla na vstupné vyšetrenie. Zápis na recepcii ORL, čakanie podľa poradia príchodzích (cca 4 hodiny).
Prišla som na rad pred 15-tou... ako predposledná... Napriek ambulantnej celodennej práci s pacientami prichádzajúcimi z celého Slovenska – necítila som tam žiadny zhon, únavu či nejakú netrpezlivosť zo strany zdravotníkov. Ošetrujúca lekárka MUDr. M.M. bola trpezlivá, dôsledná, odborníčka na svojom mieste, vysvetlila možnosti a ponúkla i mimoriadne skorý termín – uvoľnený deň pôvodne mal mať inú náplň – stal sa dodatočne operačným – operácia bude o 10 dní (to sa mi ani neprisnilo po informáciách na nete). Super 2. skúsenosť.
Podotýkam, šla som tam ako úplne neznáma osoba, bez akýchkoľvek známosti a vybavovačiek, iba po telefonickom objednaní sa na konkrétny termín vyšetrenia.
Vzhľadom na uvedenú rýchlovku, v ÚVN si zobrali na starosť komunikáciu s mojou ZP Dôvera pre schválenie plánovaného termínu operácie (o 3 dni mi došla informácia o schválení zo ZP). Ja som si mala vybaviť komplet predoperačných vyšetrení v mieste bydliska.
Iba deň som váhala (dostala som totiž na vlastné zváženie, či ponúknutý termín beriem – alebo si počkám na štandardne plánovaný termín neskoršie). Potom som už konala.
Na dotiahnutie predoperačných vyšetrení som mala 7 dní. A tie sa ešte skrátili 2 víkendovými dňami medzitým. Na odobratie krvi som šla hneď nasledujúci deň. Bez problémov. Super 3. skúsenosť. Na krvné výsledky však bolo treba počkať – po víkende. Takže na ostatné 3 návštevy špeciálnych ambulancií som mala necelé 2 dni.
Nakoniec – napriek poznatkom iných ľudí a ich skúseností v podobnej situácii (vôbec nie je jednoduché absolvovať špecialistov takto narýchlo, všade býva nátresk, nemusia ma vôbec vziať a pod.) mala som ďalšiu – 4. super skúsenosť. V priebehu cca 3 hodín jedného dňa som všetko komplet vybavila. V miestnej nemocnici. Žiadny problém. Žeby to bolo tým, napriek všetkému, systémovým SK zdravotníctvom, alebo dokonca vďaka ´Svetu zdravia´ v mojom bydlisku, ktorý ten systém vo svojom zariadení udržuje? Neviem...
Tak som mohla o 2 dni odcestovať na samotnú operáciu do Ružomberka.
Po príchode proces: recepcia, čakanie na príjem, vstupné vyšetrenia, odloženie sa na lôžku (síce v izbe s 8 posteľami – ale, veď nie som na dovolenke – ale na zdravotnom zákroku – a vyše 30 ľudí správne poumiestňovať nie je jednoduché)... Neskôr – ďalšie predoperačné informácie a pomoc, k tomu večera a pitný režim... Nakoniec som zaľahla do toho svojho „koženkového válovčeka“... Spánok nebol ktovieaký na takomto lôžku – ale – to najpodstatnejšie bolo = operácia na druhý deň a odstránenie môjho problému... Som tam – pripravená na operáciu. 5. super skúsenosť. (Niekoľko pacientov, vzhľadom na nedostatok voľných lôžok, museli poslať na predoperačnú noc domov – boli zblízka... Záujemcov veľa – nie vždy sa dá predvídať pooperačný stav a tým presne obsadenosť/voľnosť lôžok... Operácie však 2. deň absolvovali aj títo.)
Nastal deň 2. A – zas som pozorovala a možno lepšie chápala presuny a prenášania po chodbe, ktorých svedkom som bola aj v predchádzajúci deň. Laik by sa možno pýtal: Vie tu prosím pekne ľavá ruka, čo robí pravá? Ale – fakt to klapalo ako hodinky – systém: jedni odchádzajú, ďalší prichádzajú – jedni na „obyčajnú“ izbu, iní na pooperačnú (ešte „po vlastných“ s vecami), jedni do operačných priestorov, iných vezú z operácie, niektorí sa už balia a chystajú po obdržaní prepúšťacej správy domov – je tam jednoducho trvalý pohyb, systematický a asi aj kvalitne (rokmi?) preverený...
Asi po 3 hodinách čakania a pozorovania systému došiel rad aj na mňa. Fofry... ideme na sálu. V akejsi predsieni operačných sál som stihla akurát zjesť podanú maličkú tabletku – nahodiť sa do operačného gala – a šup presun po vlastných na operačný stôl. Iba kútikom oka som pozorovala akoby operačné boxy: tam je jeden tím – čo operuje – tam druhý, tretí štvrtý... ďalej som nerátala – už bol predo mnou iba môj cieľ... Obdivuhodný systém práce všetkých tam prítomných. Na mojom „lehátku“ sa ma hneď ujali odborníci – iba chvíľku som rozmýšľala: ale veď mne sa vôbec nedrieme – hmm – bude tá tabletôčka a anestéza na mňa účinkovať? Aaaa – zrazu ma nebolo... Účinkovala. :) Prebrala som sa, keď už bolo úplne po všetkom. Cca po 3 hodinách. Asi celkom až na jednotke intenzívnej pooperačnej starostlivosti. Bezbolestne – s kvapkajúcou infúziou, bez extra komplikácií... Môj operačný tím (v ňom aj moja ošetrujúca lekárka MUDr. M.M.) perfektne pracoval. 6. super skúsenosť.
Super 7. skúsenosťou bolo nasledujúce spoznanie „pokladu“ nášho zdravotníctva v podobe zdravotnej sestričky Emílie P. Pooperačná starostlivosť na nočnej nie je oddychovka, a keď vám pribudnú „zložití“ pacienti, ktorí by pravdepodobne „uživili“ samostatne 1 sestričku – má sa ona čo obracať. Ale sestrička Emília to zvládala v absolútnej pohode, trpezlivosti, ochote a láskavosti počas celej svojej služby. Mohla som to pozorovať zblízka – ležala som vedľa pána, čo mal naozaj kopec zdravotných i pooperačných problémov takmer sústavne. Nevadilo mi ani, že som takmer vôbec nespala (veď nie som na dovolenke ta ne?), doma sa vyspím. A tu môžem aspoň pozorovať poklad-sestričku v akcii. V nepretržitej starostlivosti o cca 8 pacientov. Tento zážitok stál za prebdenú noc.
Nastalo ráno – 3. deň „jednodňovej“ chirurgie – a keďže pooperačný priebeh bol OK – mohla som sa chystať domov. Čakanie na posledné ošetrenie, informácie k domácej starostlivosti, prepúšťacia správa a termín kontroly... Zas som mohla pozorovať ruch „všedného“ dňa tohto oddelenia. Hoci bola sobota, stále pestro. Pribudla totiž služba víkendovej pohotovosti, prichádzali pacienti aj z tohto dôvodu, zvonka... Takže lekári a zdravotnícky či ošetrovateľský personál – mali stále čo robiť– iba pre mňa končilo pozorovanie – a ide sa domooov...
Slovenské zdravotníctvo, toľkokrát zatracované, vo mne zanechalo nádej a optimizmus. Je to predovšetkým o správnych a obetavých lekároch, sestrách a všetkých ostatných, ktorí pracujú v zdravotníctve, každý na svojom mieste. Teda o ľuďoch. Pacient prepáči nejaké to nepohodlie, keď vie, že po zdravotnej stránke je o neho super postarané...
Iba jedno ma trochu mrzí, že som na tretí deň zabudla na mieste i písomne vyjadriť svoje dobré skúsenosti... Všimla som si prvý deň niečo dotazníkové v ponuke na nástenke – ale... vyfučalo mi to... Preto aspoň takto moje postrehy...
A – napriek „kuvikom“ v mojom okolí (pred operáciou) – nebanujem, že som sa rozhodla a absolvovala túto operáciu, a práve v ÚVN Ružomberok. Keby som sa rozhodovala teraz, výsledok by bol – idem do toho – a tam. Rovnako.
