Môžeme v nej vidieť akt nezištný alebo zištný, môžeme ju deliť na adekvátnu či predimenzovanú, adresnú nebodaj plošnú, účinnú - škodlivú, skutočnú – fiktívnu, variácií je mnoho, záleží od mnohých faktorov.
To, či je sociálna a humanitárna pomoc aplikovaná správne často hodnotíme na základe našich skúseností, hodnôt, ktoré zdieľame s najbližšími, alebo ktoré sme prijali za svoje (Nemusia to byť výhradne najbližší v našom bezprostrednom okolí - rodina, priatelia či kolegovia -, môžu to byť hodnoty, s ktorými sa identifikujeme na kultúrnej úrovni daného regiónu, krajiny a dnes výrazne častejšie aj s používateľmi sociálnych sietí, ktorí participujú v našich názorových bublinách; tieto kategórie sa, samozrejme, prekrývajú).
Medián ľudí by sa určite zhodol na tom, čo je a čo nie je pomoc a komu je určená. Ale to, akým spôsobom a akou formou sa k ľuďom pomoc má dostať a ako má byť aplikovaná, na tom, si myslím, už taká zhoda nepanuje - hlavne tam, kde je nutná dlhodobá pomoc.
Potreba dlhodobej pomoci je špecifická, nemusí na prvý pohľad pôsobiť vždy efektívne a nezainteresovaný pozorovateľ preto nemusí vnímať proces pomoci ako proces ozdravovací (ak sa nejedná o život ohrozujúci stav alebo uspokojovanie základných životných potrieb - je každému elementárne známe, že hladný musí jesť). Rôzne formy dlhodobej pomoci - hlavne sociálneho charakteru - môže pozorovateľ vnímať rovnako, ako pomyselný vyčnievajúci vrchol ľadovca; teda, že viditeľná časť je nad hladinou vody iba 10% a to ostatné je mu skryté. Skryté v metódach poskytovateľa (napríklad sociálneho pracovníka).
To, čo sa pre laika na prvý pohľad môže zdať ako žiadúca, správna, efektívna pomoc v skutočnosti nemusí byť z dlhodobého - a niekedy aj z krátkodobého - hľadiska účinná a dokonca môže často uškodiť, lebo v mnohých prípadoch, hoci nechcene, vyvoláva naučenú bezmocnosť. Je to forma núdze, ktorá spôsobuje to, že prijímateľ, ktorý by už teoreticky (a často aj prakticky) nemusel byť núdzny je vedome neschopný (presvedčenie zohráva tiež významnú rolu), pretože mu to prináša významnejšie benefity, ako kroky, ktoré by musel vynaložiť k priaznivej zmene, pretože to vyžaduje úsilie. To zo začiatku prináša niečo, čo väčšina ľudí vníma ako nepriaznivé. Je to diskomfort.
V sociálnej práci pomoc často prináša diskomfort. Tento typ pomoci je svojím spôsobom neintuitívny, na rozdiel od intuitívnej formy, proti ktorej by sa iba málokto odvážil mať výhrady, hoci ak je neefektívna nielenže nepomôže, ale môže uškodiť. To však nie je okamžite zrejmé a to je na nej nebezpečné. A naopak, tá, ktorá môže pôsobiť obmedzujúco alebo jej prísne kontúry zvýrazňujú neosobnosť totálnych inštitúcií, sa ani zďaleka nepodobá predstavám ideálnej pomoci. Preto je aj niekedy prílišná, neprofesionálna, angažovanosť kontraproduktívna a môže vytvoriť dojem, že sociálni pracovníci robia zbytočnú robotu, nerobia dostatočne, alebo samotní angažovaní by to spravili lepšie.
Trvanie pomoci priamo koreluje s dĺžkou deprivácie prijímateľa. To znamená, že čím kratšie je prijímateľ v núdzi, tým kratšie môže trvať táto pomoc. Ako príklad môžem uviesť prírodnú katastrofu. Hoci jej dôsledky môžu byť devastačné – tragédia mohla zanechať hlbokú traumu -, je pravdepodobné, že ak mu to okolnosti dovolia, bude viesť veľmi podobný, takmer identický, život, ako pred katastrofou, na rozdiel od niekoho, kto sa nachádza v deprivácii dlhšie; 20 rokov na ulici sa podpíše na človeku takým spôsobom, že návrat späť do majoritnej spoločnosti je preňho bez asistencie takmer nemožný. Tam je už potrebná dlhodobá sociálna pomoc. A tá prináša diskomfort.
Na fotografii je zachytený prehrabaný exteriérový zberný kontajner určený pre zber oblečenia. Na jednej strane primárne pomáha núdznym, ktorí si nemôžu dovoliť dôstojné oblečenie a sekundárne prispieva k znižovaniu environmentálnemu zaťaženiu. Na druhej strane ponúka pohodlnú likvidáciu nechceného a predsa – zväčša – dobrého, nositeľného oblečenia; viem z vlastných skúseností aj sprostredkovane, že táto pohodlnosť je zneužívaná - ľudia tam často nahádžu hocičo, ako poškodené oblečenie, hračky, záclony atď. Na fotke si môžeme všimnúť, že sa niekomu nejakým spôsobom z kontajnera buď podarilo vybrať/odcudziť oblečenie alebo, že niekto sa oblečenia iba chcel zbaviť, ale nemal už dosť síl na to, aby urobil ten posledný krok, tak nechal tašku s oblečením pri kontajneri a núdzni sa už o finálnu kontrolu postarali.
Niekto by mohol namietať, že z kontajnera nebolo svojím spôsobom odcudzené vôbec nič, pretože toho, čoho sa niekto dobrovoľne zriekol za charitatívnym účelom, aby to poslúžilo niekomu, kto to potrebuje a takýto niekto si to zoberie, je v podstate pomoc a nie krádež; teda je to oxymoron. Zobral si iba to, čo aktuálne potreboval z miesta, ktoré, ako zber, na takéto účely slúži. Niekto iný by zase mohol namietať, že skutočný núdzni väčšinou – ak nejde o život ohrozujúcu situáciu – nemajú toľko síl ani kapacít, na to, aby dokázali vyrabovať zabezpečený kontajner.
A ja ambivalentne súhlasím s obidvoma pohľadmi a aby som to ešte skomplikoval a pridal do zoznamu ďalšie péčko, kontajner stráca potenciál pomoci pokiaľ môže byť z neho takýmto spôsobom odcudzené. Je preto nanajvýš dôležité, aby bol kontajner zabezpečený čo možno najdôslednejšie. Aby bol zabezpečený práve pred tými, ktorí to potrebujú (pod skupinou tí, čo to potrebujú nemyslím nejakú homogénnu skupinu, aj núdzny sú rozmanitá skupina naprieč spoločnosťou). Tento Paradox so zabezpečením zabezpečuje bezpečnosť a prináša pomoc práve tým, ktorí to najviac potrebujú – čomu treba rozumieť tak, že práve z tohto dôvodu sa k pomoci dostanú aj tí, ktorí by sa k nej za iných okolností dostali iba s ťažkosťami, lebo by sa nedokázali prebojovať cez tých, ktorí sú na tom o niečo lepšie, alebo pomoc akútne nepotrebujú. Argument, že však školený personál má mať na starosti spravodlivé prerozdelenie má síce váhu, no v praxi nefunguje za každých okolností.
Za najväčšiu nepriazeň sociálnej pomoci považujem to, že jej rôzne formy sa u nás snažia pôsobiť dojmom, potenciálne odrádzame tých, ktorí by ju chceli zneužiť. Pre tento účel vznikajú prekážky, prostredníctvom rôznych byrokratických podmienok, pravidiel, zásad a iných péčiek, ktoré nezamýšľane vytvárajú presný opak. Človek v núdzi nemá priestor ani kapacity na to, aby súperil so systémom, s pravidlami. Aj preto sa k nemu len zriedka dostáva systematická pomoc bez odbornej asistencie na rozdiel od niekoho (nazvime ho vulgárne špekulanta), kto má priveľa času netrpí akútnou núdzou, ktorá by ho paralyzovala, a tým pádom má priestor riešiť prekážky akoby citované z Kafkovho Procesu.
Nielen pre sociálnu, ale aj pre potravinovú pomoc na Slovensku platí do bodky všetko, čo som uviedol vyššie. Zúfalo si vyžaduje systematický zásah, keďže aktuálna situácia (10/2026) pripomína skôr divoký západ. Aj pre túto potrebu vznikla Platforma potravinovej pomoci Slovensko, ktorá má za úlohu vytvoriť bezpečný systém redistribúcie potravinovej pomoci tak, aby bol zrozumiteľný a s pevne stanovenými pravidlami, aby sa pomoc dostala k čo možno najširšej škále núdznych a poskytne – po dodržaní stanovených podmienok – pomocnú ruku všetkým organizáciám a samosprávam, ktoré sa bez jednotného systému iba s ťažkosťami dostávajú k potravinám určeným na charitatívne účely. Bez presných pravidiel, ktoré sú dnes na Slovensku nejasné dokonca aj samotným aktérom a sú rôzne - aj protichodne - interpretované inštitúciami, to jednoducho nepôjde. Systém bez jasných pravidiel je v podmienkach charitatívnej a humanitárnej pomoci odsúdený na zneužívanie; verím, že mnoho ľudí by ostalo zarazených, keby tušilo, akým spôsobom vie byť pomoc zneužívaná nie zo strany prijímateľov, ale poskytovateľov; o tom však inokedy.
Ján Molnár, odborný pracovník, Platforma potravinovej pomoci Slovensko, jmolnar@ppps.sk
Viac informácií nájdete na stránke www.ppps.sk
Projekt REDIPOM – Vytvorenie návrhu jednotného systému redistribúcie potravinovej pomoci v programovom období 2021 – 2027, ITMS21+: 401407B996 sa realizuje vďaka podpore z Programu Slovensko 2021 – 2027, ktorý je spolufinancovaný Európskou úniou.
