Moji známi sa pozreli do mapy a ukázali mi, že si to trochu skrátime a v tom sa aj rozbehli hore do kopca. Bol som ráno trochu rozospatý, no ta ich skratka sa mi vôbec nepáčila, išli sme celkom opačným smerom, kde nebol ani jeden z vysokých končiarov Roháčov. Len také menšie strmé kopce, škriabali sme sa a potkýnali. Prešli sme maličký horský potôčik a oni jasali - Hurá to je ta rieka na mape, ideme dobre. Ich mama išla štvornožky do strmé brehu, boli sme ako taká partia Jára Cimermana.
Vedel som, že ideme zle, nadšenie Moravákov uvidieť štíty Roháčov bolo silnejšie ako moje pocity. Štverali sa neuveriteľnou rýchlosťou, ja s ich mamou sme boli pozadu. Mal som nepríjemný pocit, keď sa medzi stromami ozvalo niečo podobné ako medvedie zamručanie. Zakričal som na nich, že ja už ďalej nejdem. Teraz ma už poslúchli, po hodnej chvíľke sme sa vrátili k Zverovke. Nedal som už na žiadne skratky, našli sme chodník a vykročili správnym smerom.
Cesta viedla redším lesom k lyžiarskému vleku, neskôr sme prešli cez lúku a ďalej strmšie stúpali na väčšiu lúku na malom hrebeni. Po každom prejdenom úseku ich mama povedal. „Vďaka Pane Bože, že som tu vyšla." Zasmiali sme sa a išli ďalej. Pomaly sme vyšli z lesného porastu a strmým kľukatým chodníkom cez kosodrevinu sme pokračovali do plytkého sedla, odpočinuli sme si tu a pokračovali na hrebeň Predného Salatína (l 624 m).
Celo cestou moji moravskí priatelia hovorili, že pôjdu ďalej až na Baníkov. Upozorňoval som ich, že to nie je reálne. No oni boli rozhodnutí, pokračovať za každú cenu. Ich mama sa rozhodla vrátiť a my sme kráčali na hlavný hrebeň. Z neho sme odbočíli na červenú značku s hrebeňovou cestou vyšli na vrchol Brestovej (1903) Bolo už 17:00 hodín večer, keď sme tam dorazili.
Vedel som si predstaviť, čo asi bude zajtra na titulkoch vo všetkých slovenských novinách: „Dvaja českí turisti sa zrútili do priepasti v Roháčoch." Po 19:00 hod. sa už zotmievalo a oni cez to všetko mali v pláne pokračovať vo výstupe. Našťastie som neprišiel o dvoch priateľov a na vrchole Brestovej si to rozmysleli.
Kráčali sme tým istým chodníkom, keď sme došli k vlekom bola už skoro tma. Z lesa sa nocou ozývalo zavíjanie vlkov a medvedie brumkanie. Svietili sme si malou baterkou na cestu medzi lesom, no vitie niekde v lese sa k nám približovalo. Zrýchlili sme krok a po hodnej chvíli sme sa konečne dostali až ku chate Zverovka. Mali sme tu odstavené auta.
Tým ale naše večerné dobrodružstvo nekončilo, moji moravskí priatelia nemali dohodnuté ubytovanie. Mali niekoľko tipov, no všade mali už obsadené. Ja som si spomenul na moju spolužiačku Silviu zo strednej školy zo Zuberce. Vedel som, že majú ubytovanie v dome.
Skoro sme sa zrazili so Silviou vo dverách jej domu, privítala nás a pohostila. No mala už obsadené. Išla sa opýtať susedy, na šťastie ona mala voľné. Chvíľku sme so Silviou podebatovali, pospomínali na študentské časy.
Ponúkla nás čučoriedkovým likérom, chutil vynikajúco. Čučoriedky na likér zbierala v lete na mieste blízko lyžiarskeho vleku. Keď ich zbierala, tak sa pritom skoro zrazila s medveďom. Strašne sa zľakla a skríkla, že vidí medveďa. Medveď sa otočil a ufujazdil preč. Smiali sme sa tejto príhode a uvedomili si, že sme sa po ceste v noci aj my mohli ľahko stretnúť s medveďom.
