Medard Slovík
Prvý bozk
Prázdniny na dedine bývali niekedy nudné, hlavne keď sa naraz rozpršalo, nemalo to konca kraja. Mali sme jednu poštu, zdravotné stredisko, obecnú knižnicu a kulturák, pred ním som sa stretávala so spolužiakmi zo školy.
Píšuci pábitel Jozef Medard Slovík Zoznam autorových rubrík: Z dávnej histórie, príbehy z ulice, postrehy hlavy, kniha do dažda, cestovanie na hrášku, poviedka, šport a stáť na jednej nohe, glosa, básne s čistou, krehkou lyriko, medzi knihami, citáty nie len o sebe, na besede, vône a chute, architektúra lahodiaca oku, Súkromné, Nezaradené
Prázdniny na dedine bývali niekedy nudné, hlavne keď sa naraz rozpršalo, nemalo to konca kraja. Mali sme jednu poštu, zdravotné stredisko, obecnú knižnicu a kulturák, pred ním som sa stretávala so spolužiakmi zo školy.
S Jarom som sa skamarátil na Jadranskej riviére pri mori v Talianku, kde sme obaja boli účastníkmi autobusového zájazdu. Pochádzal z tej istej dediny ako ja, len vyrastal v tom čase v jedinom okresnom mestečku na Orave.
Ujo Juro bol straší ako ja, preto ma občas prizrel a na kolenách podržal, aby som sa nikde nestratil. Keď som trochu povyrástol, brával ma v lete do lesa. Tam sme vždy natrafili na samé dobroty, maliny, čučoriedky, jahôdky.
Greňo chodil vo fajnovej vybíjanej čiernej koženke zvanej sidovka, všetci sme ho uznávali a obdivovali. Bol bacuľatej postavy a miloval hudbu skupiny Depeche mode.
Určite poznáte televíznu rozprávku o dedovi Jozefovi, ako mu prišiel domov veľký balík a v nej bola Bambuľka. Dnes nám veĺmi nechodia listy poštou, ale maily internetom a balíky s prekvapeniami už vôbec nie. No mne sa také niečo nedávno prihodilo. Prišiel mi domov naozajstný balík a v ňom sa ukrýval krásny obraz.
Za čias socializmu, keď bol v Poľsku vyhlásený výnimočný stav a predákov hnutia Solidárnosť prenasledovali, na krajinu dopadli ťažké časy. V obchode regáli zívali prázdnotou a každý si musel pomôcť, ako vedel. Vtedy sa na slovensko - poľských hraniciach rozmohlo pašovanie koní, oblečenia, kožušín, kroviek, poľských sladkých cukríkov. Najslávnejší pašerák v tých časoch v Poľsku nebol muž, ale bola to žena.
Po strednej škole sme boli partia kamarátov. Jeden chalan čo sa s nami kamarátil fetoval. Nejako sme si to ani neuvedomovali, hovorilo sa o tom, ale nikdy sme sa ho na to nepýtali. Neposudzovali sme ho podľa toho, bol veľmi sčítaný, rozhľadený a dalo sa s ním rozprávať na hocijakú tému.
Cez týždeň som bol na skúške v Banskej Bystrici. Ráno som skoro vstával o pol piatej. Mal som trošku smolu, práve sa menil cestný poriadok spojov a tak mi autobus odišiel rovno pred nosom. Mama doma rozospato len povedala - Ty somár, zase si ho zmeškal.
Od detstva som chodil do Ostravy. Brávala ma tam stará mama, keď išla navštíviť svojho brata. Cestovali sme skoro ráno. Vyskočil som z postele ľahko ako rybička, umyl a začal sa obliekať. Nikdy som nezabudol zobrať si najobľúbenejší sveter s lietajúcim medveďom. Chválili ma za to doma, že som rané vtáča.
Pred niekoľkými rokmi ma jeden môj známy zavolal, aby som ho odviezol na priehradu. V jednom penzióne mal hrať hudbu na diskotéke. V ten deň nikoho nemohol zohnať, prisľúbil som sa mu. Na mojej vernej červenej škodovke, som mu pomohol odviesť aparatúru.
Vracal som sa vlakom z Bratislavy a do kupé si k nám prisadla sympatická žena. Vtrhla tam so svojim kufrom a zažartovala na celé kupé. - Čo chlapci, nejakí ste smutní? Muži v kupé sa len divne na ňu pozreli a ďalej zostali ponorení vo svojich každodenných starostiach. Vtrhol tam s ňou víchor nekonvenčnosti, ktorý prekavpujúco rozbil fádnosť obyčajného dňa. Usmiali sme sa na seba a tvárili sa ako starí známí, ktorí sa stretli po rokoch.
Stredoškolské časy sa mi spájajú s kamarátom Pekosom. Ako 15 roční sme chodili v dotrhaných rifliach a počúvali ťažkotonážnu Metallicu. Kúpili sme si pred prázdninami motorku za 800 Sk a jazdili na nej na brigádu do lesa. Sem - tam sme sa opili a vtedy sme motorku nechali v jarku a na druhý deň sme ju tam zase našli. Nahrávali sme na poľský magnetofón Kasprak, zvuky motorky a búchali do toho hrncami a mysleli si, že sme najväčší majstri sveta. Motorku sme po prázdninách predali za 500 Sk a mali sme zase na pivo.
Môj prvý bicykel som dostal od strýka. Prišiel na zelenom dámskom bicykli opitý s taškou plnou sladkosti. Sladkosti som zjedol a bicykel už odvtedy zostal u nás. Všetci chalani už vedeli jazdiť na bicykli len ja nie. A tak som začal učiť na zelenom dámskom bicykli. Z garáže miernym kopčekom dole. Nešlo mi to veľmi, až suseda mi ukázala ako na to.
Môj dedo bol zberač samosratov. Celé hodiny trávil hľadaním zaujímavých starých konárov, vyvrátených pňov v lese. A potom ich lakoval, opaľoval a robil s nimi všeličo. Bol učiteľ na základnej škole a volali ho Taras Buľba, lebo fajčil tejto značky smradľavý tabak.Rozprával pomalšie, komplikovane a predsa aj zaujímavo. Medzi žiakmi bol povestný svojim prudkým úderom po chrbte. V škole sa ma často pýtali - Odkiaľ tvoj dedo ovláda karate?
Bol som tretiak na strednej škole a mal som už 17 rokov, keď bol 17. novembra 1989. V škole nám priamo a jasne zakázalo vedenie školy ísť na prvý míting Verejnosti proti násiliu v meste Tvrdošín. No my s mojim kamarátom sme také zákazy mali na „háku“ a zdrhli sme zo školy podporiť míting.