Vždy, keď sa manželia pohádali medzi sebou, jeho žena chcela ísť so mnou na výlet niekam osamote. Bolo to nepríjemné, musel som sa pred ňou skrývať a jej manžel Fero bol fajn chlapík. Spolu s nimi som bol v kasíne Monte Carlo, Fero sa obliekol do smokingu. Niekto mu poradili, že v takomto prestrojení sa dostane až do srdca kasína medzi najexkluzívnejších hráčov rulety na svete.
Po ceste sme sa zastavili v Monaku, bola obrovská horúčava. Fero sa strašne v smokingu potil, po plešine mu stekali pramienky potu. No bol odhodlaný to vydržať. Prišli sme do kasína, kde bola časť s hracími automatmi, ale do srdca kasína, kde bola ruleta Fera ani v smokingu nepustili.
K moru sme chodili z hotela dole ulicou, staré mesto malo príjemnú atmosféru. Rád som sa prechádzal námestím Massena, ktoré je centrom, je známe najmä svojou pešou zónou, je tam mnoho butikov a známych obchodov.
Pri mori na nábreží sa preháňali na kolieskových korčuliach mladí ľudia. Ako som si sadol pri mori na lavičku, prebehol na kolieskových korčuliach okolo mňa mladý Francúz. Išiel veľkou rýchlosťou, naraz prudko zabrzdil. Vrátil sa a prisadol si ku mne, bol zvedavý či som študent a čo robím v Nice.
Jedinýkrát v živote som dostal od muža pozvanie na večeru, bol som čerstvo po maturitách a mierne mimo, prečo sa so mnou dal do reči. Decentne som ho odmietol a odišiel kade ľahšie.
Prechádzal som sa po piesočnej pláži, všimol som si nádherné dievča, navzájom sme si padli do oka. Zastavil som sa pri nej, usmiala sa, bolo to pre mňa znamenie, aby som sa s ňou dal do reči. Mala nádherne plné pery a zmyselne krásne zasnený pohľad. Postavou taká akurát, veľmi milá, opálená, jednoducho na zjedenie.
Študovala angličtinu, veľa som toho vtedy po anglicky nevedel. Dievča bolo z maďarského Miskolca. Skúsil som to na ňu s ruštinou, niečo som si pamätal zo strednej školy, ale ona zase nevedela skoro nič po rusky. Nakoniec sme si kreslili rôzne obrazce do piesku, zabávali sa tým.
Zakaždým, keď som niečo napísal do piesku, ona len povedala - „Chorošo." Smiali sme sa v desaťminutových intervaloch a hovorili čoraz častejšie- „Chorošo." Dokreslil som posledný obrazec a na rozlúčku som dostal nezabudnuteľný štipľavo sladký bozk. Chodil som celý týždeň po Nice zasnený, ako sa raz vyberiem do Miskolca v Maďarsku. Ale nikdy som tak nespravil.
