Pred hranicami za Oravskou Polhorou sme sa zastavili pri jednej horskej záhrade, kde sme natrhali ríbezľové lístie na prípravu čaju, hrniec na varenie máme v ruksaku. Na hraniciach nám skontrolujú pasy, do Korbieľova už radostne letíme dole kopcom. Zdravíme sa pokrikom s autami a ľuďmi v Poľsku. „Dzien dobry."
V Korbieľove sú všade vyvesené tabule na poľské pivo „Tyskie", inšpirujú nás zahasiť smäd pivom v Starej krčme v Jelešni. Prisadneme si k štyrom mladým Poľkám z Varšavy. Zaprajú nám k obedu „Smacznego".
Placky so smotanou sú výborné, aj pivo nám chutí. Dáme sa s prísediacimi dievčatami do reči. Moja a Stanova poľština sa po každej vete zlepšuje. Za našu príjemnú spoločnosť sa nám dievčatá z Varšavy odvďačia nádhernou vetou zapísanou do nášho poznámkového bloku"
„PRZYSTOJNYM TOWARZYSZOM OBIADU W STAREJ KARCMIE - CZTERY DZIEWCINY Z WARSZAWY." Rozlúčili sme sa s nimi pred krčmou, dievčatá nám dali sladké bozky, chutili viac ako placky so smotanou. Ó, Poľsko ďakujeme!
Z Jelešne odbočujeme smerom na Suchu Beskidzku. Pred Lachowicami stretneme bicyklistu a botanika Zbynka z Krakova, je na výprave, zbiera v blízkom okolí rastliny. Tu sa začnú moje útrapy s bicyklom, dostanem viac krát defekt.
Zbynek nám pomáha zalepiť diery v duši. Podarí sa nám to len čiastočne, duša mierne sfukuje, ale ísť sa dá. Stretneme ho ešte dvakrát, z bočných lopúchových cestičiek sa vynorí sympatický Poliak a máva na nás s úlovkom rastlín.
Ísť medzi Lachowicami a Straszavou je pre bicyklistu fantastický zážitok. Stále klesáme dole kopcom. Začneme skoro jódlovať, vytešujeme sa pokrikmi na úžasnej ceste zaliatej slnkom. „He...héééj, jéé..jéééé...O...óóu" Pokriky sa menia na básnické Haiku. - „Dole kopcom na kolesách idú šťastní blázni."
„Možná je to haiku a možná ne, je to asi trochu moc složitý. Skutečné haiku musí byt strašne jednoduchý a přesto z něj musíme pochopit přetne to pravý, jako je to u snad nejslávnejšiho haiku, který zní: „Vrabec poskakuje po verandě, má mokré nožky." Napsal to Šiki. V duchu vidíš obraz vlhkých ťapot, a v těch pár slovech ješte taky vidíš všechen ten déšť, který ten den padal a téměř cítíš navlhlý borový jehličí." (J. Kerouac - Dharmoví tuláci )
Zo Strazawy odbočujeme do Zawoja. Je to dedina z poľskej strany pod Babou horou. Hovorí sa o nej, že je najdlhšia v Poľsku. Zawoja je poriadne dlhá. Našli sme reštauráciu s terasou, kde si môžeme oprieť bicykle.
Všimne si nás Poliak Janek z Katovíc, ktorý je tu na dovolenke. Prisadneme si k nemu a černochovi Viktorovi, učiteľovi angličtiny vo Wadoviciach. Jeho priateľka Magdaléna je prekrásne panenský biela. Protiklady sa predsa priťahujú.
Janek je podobný chlap Elemovi Ohnivákovi, do okolia vypúšťa v hlučnom smiechu kúdoly dymu, rozpráva o úžasných dobrodružstvách, ktoré zažil vo svojom živote a Magdaléna čarodejne vyžmurkáva jeho príbehy.
Po zotmení si odchádzame hľadať miesto na spanie. Zložíme sa pri rieke na pokosenej lúke. Vlezieme do spacákov. V noci nás unáša rieka, mesiac cestuje po oblohe. Ráno sa umývame v chladnom čistom potoku, voda je poriadne studená.
„Už jsme byli opravdu v přirode, podle Morleye tak tisíce metrů vysoko. bylo slyšte, jak se někde pod námi ženou nespoutané potoky přes chladný balvany, ožarenými hviezdami, ale neviděli jsme je." (J. Kerouac - Dharmoví tuláci )
Na brehu rieky sme rozložili ráno oheň, uvarili ríbezľový čaj a polievku. Spravíme si raňajky a po nich Zawoju opúšťame. Môj bicykel ma prestane celkom poslúchať v poriadnych kopcoch pod Babou horou.
Duša v kolese aj po včerajšom zalepení viac sfukuje. Dolu kopcom do Zubrice musím každú chvíľu zastaviť dofúkať koleso. Jednou rukou riadim bicykel a v druhej držím pumpu. V Zubrici sa mi bicykel polepší, možno od tej horúčavy diery v duši asfalt zalepil. Štastne dôjdeme na hranicu do Bobrova. V Zubrohlave vyviera pitná voda pri kaplnke. Pri nej už len pijem, pijem, pijem ako zatúlaný smädný mních, dočítavam Dharmových tulákov a zdá sa mi o obrovskej posteli, ale som od nej ešte dosť ďaleko.
