Píše sa v nej: Kedysi veľmi dávno sa Pán Boh nahneval, že sa ľudia potulujú po celom svete a nemajú vlastný kút. Nuž pozval si predstaviteľov jednotlivých národov raz ráno na deviatu hodinu, že rozparceluje zem a porozdáva pôdu. Gruzínci, dali prednosť krásnym piesňam a dobrému vínu, a tak sa oneskorili. Pán Boh sa chytil za hlavu a zahorekoval: „Čo ste mi to vyparatili, veď som už všetku pôdu rozdal!“ Potom sa zamyslel a veľkodušne povedal. : „Viete, nechal som si pre seba najkrajší kúsok pod horami a pri mori. Aby ste ma neohovárali, dám vám ju.“ S kamarátom Antonom sme sa preto rozhodli po druhýkrát navštíviť túto krajinu.
Z Bratislavy sme cestovali do Budapešti, odkiaľ o polnoci odlietalo lietadlo z letiska Liszta Ferenca do našej destinácie. Ráno nám už vyšlo slnko niekde úplne inde. S dvojhodinovým časovým posunom pristávame na letisku v Kutaisi, je to druhé najväčšie mesto v Gruzínsku. V dávnych dobách bola metropola Kolchidského kráľovstva. Mnoho historikov sa domnieva, že cieľom legendárnej cesty hrdinov z gréckych báji menom Jason a Argonauti do Kolchidy, bolo práve toto mesto. V ušiach nám zaznelo gamardžobat, tak sa tu ľudia zdravia na pozdrav, čo znamená vitajte alebo dobrý deň. Potom sme sa presunuli taxíkom do mesta. Hneď nás zbadali túlavé psy, ak ich ponúknete niečím dobrým, tak sa ich už nezbavíte, boli veľmi dotieravé. Divokou jazdou pokračujeme do mestečka Mestia, leží pod horami v regióne Svanetia. Obchádzame v plnej rýchlosti nákladné autá doplna naložené rôznym tovarom, naše životy sme odovzdali do šoférových rúk. Krajina sa postupne mení, najprv sú okolo ciest domčeky so záhradami s tropickým ovocím a potom začneme stúpať do hôr, popri ceste sa vinie nádherné jazero s azúrovou zelenou farbou vody. Motor išiel na plné obrátky, zastali sme pri reštaurácii, lebo hlad je všade rovnaký.
Dorazili sme do Mestie, leží v nadmorskej výške 1 470 m. Pôvodné centrum mesta sa nachádza vyššie nad moderným námestím Seti na pravom brehu rieky, ktorá je dnes mestským centrom. Bočné uličky starého mesta sú typicky svanetské - prudké, kamenné, s voľne sa prechádzajúcimi kravami, prasiatkami a kolorit miesta dotvárajú pôvodné kamenné domy s obrannými vežami. Dnes ich tu stojí 65 a v celej Svanetii 175. Z námestia Seti sme smerovali do kopcov južne od mesta. Cesta prechádzala letoviskom Hacvali, kde končia zjazdovky a pokračujú smerom na horu Zuruldi ( 2 340 m. n. m.), ktorá leží na hrebeni medzi údoliami Mulachi a Enguri. Odtiaľ sa nám odkryl pohľad na horu Ušba vo Veľkom Kaukaze. Leží takmer na hraniciach Kabardinsko-balkarskej autonómnej oblasti Ruska. Vďaka svojim dvom ostrým vežovitými vrcholkom sa mu prezýva Matterhorn Kaukazu. S výškou 4 690 metrov nad morom nepatrí medzi desať najvyšších vrcholov tohto pohoria, ale kvôli strmosti a zložitému počasiu sa považuje za horolezecky najťažšiu.
Ubytovali sme sa v Hosteli Ametapi a kupujeme si na ďalší deň lístok do úžasnej destinácie, najvyššie položenej dedinky v Európe Ušguli (n. v. 2 200 metrov nad morom). Večer sa prejdeme zákutiami mestečka a fotíme vysoké veže, do jednej z nich sa vyštveráme až hore. Ku koloritu mesta patria kravy, voľne sa prechádzajú po ulici. Miestna žena ich podojí priamo na ulici. Prichádzajú jedna po druhej a z kravských vemien tečie sladké teplé mlieko.
Večer sme si v reštaurácii Sunset prisadli k dvom neznámym ľuďom, zoznámili sme sa s Mirkom Dudom a jeho manželkou z poľského Štetína. Ako som im zaspieval pesničku "Że ważne są tylko te dni, których jeszcze nie znamy ... " od Mareka Grechutu. Mirek od radosti vykríkol: Ty poznáš nášho najlepšieho poľského poeta! Potom sa z nás stali ihneď kamaráti. Mirek objednal džbán vína a rozprával o svojich potulkách v slovenských Vysokých Tatrách, kde rád chodí na turistiku. Prezradil som mu ešte jedno staré poľské príslovie: "Popi vudky, bo cas krútky, za dva ľata, konec šviata." Mirek dostal chuť na vodku, no v reštaurácii žiadnu nemali, tak si dal aspoň čaču, vypil ju na ex, no oči mu skoro vyskočili z očných jamôk, taká to bola silná pálenka. Čašníčka sa len huncútsky pousmiala, nad jeho silným začervenaním tváre. Ochutnali sme tiež Chačapuri, pripravuje sa z kysnutého cesta. Po vykysnutí sa cesto rozvaľká a naplní sa rôznymi plnkami: syrom, vajíčkami, kyslou smotanou, cesnakom, aj ďalšími chutnými surovinami. Následne sa upečie v zakrytom rozpálenom pekáči a potom potrie maslom. Čiašnička nám prezradila jeho tradičnú receptúru.
Večer nám hrala v reštaurácii tradičná gruzínska hudba.
Pokračovanie nabudúce.
