Zastavil som sa po ceste do Gdanska na hrade Malbork, aby som sa zúčastnil jeho prehliadky, tak ako hlavný hrdina Tomasz (Pán Tragáčik), ktorý tu pri hľadaní templárskeho pokladu strávil celú noc. Mal som celkom šťastie, nemusel som dlho čakať v rade na lístky, po príchode som ihneď išiel na jeho prehliadku v početnejšej skupinke s poľským sprievodcom. Zvykne sa tu aj čakať na lístky.
Z knihy Pán Tragáčik a templári som sa dozvedel: Najhúževnatejším a súčasne najprefíkanejším protivníkom templárov bol francúzsky kráľ Filip Pekný, ktorý dávno sníval o získaní bohatstva rehole. Hovorí sa, že sa dohodol s Klementom V. ešte predtým než sa stal pápežom. Sľúbil mu podporu pri voľbách za pápeža s podmienkou, že potom mu Klement pomôže vybaviť si účty s nimi. Filipovi pomáhala všeobecná mienka, ktorá bola čoraz menej priaznivá rytierskym rádom a zvlášť nepriateľská voči templárom. V tejto situácii Filip Pekný s tichým súhlasom pápeža rozkázal ich uväzniť. Pod zámienkou bludárstva a oddávania sa nečistým a bezbožným praktikám začalo sa vyšetrovanie proti najvyšším hodnostárom rehole na čele s veľmajstrom Jakubom de Molay. Filipove vojsko, ktoré vniklo do templárskych zámkov, nenašlo v nich nijaké cennosti. Jakuba de Molay odsúdili za bludy a upálili na hranici. Z parížskeho vezenia sa však podarilo utiecť najbližšiemu veľmajstrovmu spolupracovníkovi Petrovi z Bologne, ktorý sa dostal do Škótska. Podľa legendy tam preniesol závet Jakuba de Molay a tajomstvo ukrytého pokladu. V Škótsku Peter z Bologne založil tajnú organizáciu zameranú proti vláde pápeža a hlásajúcu heslo pomsty za zničenie rádu templárov. Podľa jednej hypotézy, na základe starej listiny, ktorú našli v škótskom zámku Peter z Bologne naozaj poklad templárov vybral z úkrytu v jednom z francúzskych zámkov a venoval ho na vybudovanie tajnej organizácie. Lenže nebol to celý poklad; jeho druhá časť, pozostávajúca z klenotov, ležala ako depozit u križiakov. Podľa dohovoru križiaci mali vrátiť poklad tomu, kto sa predstaví heslom: "Tam je tvoj poklad, kde tvoje srdce je". Nevedno či vrátil veľmajster križiakov A Werner von Orseln klenoty templárom, lebo o niekoľko mesiacov neskôr ho zavraždili pri vchode do kostola na zámku Malbork.
Sprievodca po hrade v Malborku, hovoril veľmi „szybko”, čiže rýchlo. Musel som poriadne nastražiť uši, aby som mu porozumel a dozvedel sa niečo o Rade nemeckých rytierov - križiakov: „Služobný“ odev nemeckých križiakov bol podobný templárskemu, teda tvoril ho biely plášť, ale červený kríž nahradil čierny. Z toho pochádza aj pomenovanie križiaci. Kríž bol umiestnený aj na štítoch a koruhvách. Vnútornú organizáciu prevzal rád nemeckých rytierov od templárov a johanitov. Delil sa na tri skupiny – rytierov, duchovných a rádových bratov. Najdôležitejšou skupinou boli rytieri, oni zastávali všetky mocenské funkcie a časom sa ustálilo, že podstatný okruh z nich tvorili muži šľachtického pôvodu. Rád nemeckých rytierov sa veľakrát stával bezpečným útočiskom pre ľudí s „búrlivou“ minulosťou.Úspechy rádu sa opierali o dokonalú vojenskú disciplínu a veľmi konzekventný postup. Križiacka armáda mohla slúžiť ako vzor pre ostatných. Počas akcie bolo všetko naplánované s veľkou precíznosťou a porušenie disciplíny sa surovo trestalo. To malo za následok, že križiacke vojsko bolo tvrdé a nepoznalo zľutovanie so svojimi nepriateľmi. Kto sa pokúšal opustiť rady nemeckých rytierov, bol stíhaný nielen samotným rádom, ale aj cirkevnou vrchnosťou.
Počas priehliadky som sa sprievodcu opýtal, či mohol byť poklad templárov ukrytý na hrade v Malborku, len sa tak pousmial a odpovedal mi, že poklad vraj nikdy neexistoval, sú to len vymyslené bájky, celý majetok templárov získal kráľ Filip.
Jedným z hlavných atribútov križiackeho štátu boli veľké mestá a hrady. Malbork sa stal sídlom križiackej moci nad Baltským morom v roku 1309, keď sem veľmajster preniesol svoje sídlo z Benátok a bol hlavným mestom križiackeho štátu až do roku 1457. Prvým vodcom rádu, ktorý sídlil v Malborku, bol Siegfried von Feuchtwangen. Hrad sa čoraz viac začal podobať prekrásnej kniežacej rezidencii. Zachovali sa účty malborského pokladníka z prelomu 14. a 15. storočia, z ktorých sa dozvedáme o nemalých sumách, vynakladaných na spevákov a muzikantov, žonglérov, bláznov a rôznych šašov. Obzvlášť v 14. storočí tu často hosťovali návštevníci z krajín západnej Európy. Prichádzali hlavne preto, aby sa tiež zúčastnili na križiackych výpravách v Litve, vedených pod heslom obracania pohanov na pravú vieru. Tieto výpravy však boli skôr formou rytierskej zábavy. Historici architektúry si lámu hlavu nad tým, či stavba gigantického hradu v Malborku bola od začiatku spojená so zámerom preniesť hlavné sídlo veľmajstrov a veľkých komtúrov rádu z Palestíny do Pruska. Nevie sa to s určitosťou, keďže v ráde sa takéto rozhodnutia držali v prísnej tajnosti.
Rád od začiatku svojej vlády v Prusku bol monopolom v oblasti jantárovej ťažby a obchodu. Jantárové predmety tvorili súčasť vybavenia pre rôzne miestnosti v zámku. V nadväznosti na storočnú tradíciu, po vytvorení Hradného múzea v roku 1961, začala zbierka jantáru. Získali sa aj prírodné diela a umelecké diela, ktoré sa stále získavajú: antické a súčasné. Prírodná zbierka obsahuje viac ako 700 exemplárov rôznych veľkostí, foriem, farieb a stupňa priehľadnosti, vrátane početných živočíšnych a rastlinných inklúzií. Jadrom zbierky sú historické predmety prezentujúce najvyššiu úroveň jantárového remesla od obdobia neolitu až po medzivojnové obdobie. Najvzácnejšie sú pamiatky, ako: fragment náhrdelníka a mužských korálkov zo sedemnásteho storočia.
V Malborku nemohla chýbať zbrojnica - miesto, kde boli uskladnené zbrane a starali sa o jej funkčný stav. Odkaz na tento fragment histórie pevnosti je výstava "Malborska zbrojnica." Európskej zbrane “. Je to skutočný sviatok nielen pre milovníkov zbraní, ale aj pre tých, ktorí chcú obdivovať umenie dávnych umelcov, nádheru a bohatosť dekorácií, zvládnutie techniky jednotlivých exponátov: konské podušky a brnenie na kone, husarské brnenie, meče, rapery, šable, muškety. Viac ako 600 exponátov dáva úplnú predstavu o vývoji európskeho zbrojenia od stredoveku do prvej polovice 19. storočia. Súčasťou zbierky je aj výstava Orient - perzské, indo-turecké a turecké zbrane. Výstava predstavujúca viac ako 130 exponátov orientálnych zbraní je vynikajúcim doplnkom výstavy. Už pri prechode dverami vedúcimi k výstave som vstupoval do iného sveta - dekorácie, farby, svetlo - to všetko nás privádza k legendárnym krajinám Stredného a Ďalekého východu: Perzie, Arábie a Indie.
Zaujímavé je, že Malbork (mesto aj hrad) bol počas druhej svetovej vojny takmer zničený. Tehly z rozbombardovaných stredovekých stavieb sa po vojne previezli a použili na rekonštrukciu Varšavy a Gdanska. Preto v meste samotnom neostala takmer žiadna stredoveká budova. Po rekonštrukcii hradu bol v roku 1997 zapísaný na Zoznam svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO, čo len potvrdzuje názor, že je to jedna z najcennejších pamiatok gotickej obrannej architektúry v Európe i na svete.
Pokračovanie nabudúce.
