Minule som cestoval domov na Oravu o 13:00 hod., mal som šťastie a podarilo sa mi sadnúť. No pred Donovalmi si ku mne prisadol jeden starší muž, červený ako rak, s obrovským bruchom.
Spočiatku sa nič nedialo, no potom zaspal. Vydával pri tom prapodivné zvuky a jeho obrovské brucho som musel pridržiavať na mojich kolenách. Hrôza, v pol ceste som myslel, že to už nevydržím.
Začal som sa mrviť, sem tam som mu dal bodyček, štuchol som ho do brucha. On si brucho zdvihol, na chvíľu sa mi uľavilo. No chlap zase zaspal a pokračoval v chrápaní s padajúcim bruchom na moje kolená.
Kedysi ešte na strednej škole sme si robili posmešky z Mongolska. Najväčší úškrn v nás vyvolávala informácia, že autobus na odľahlé miesta v stepi tam chodí raz za deň a niekedy ani to nie.
No ako som dospel, tak už nepodceňujem tak Mongolsko, aj na Slovensku človek môže zažiť všeličo a pousmiať sa nad tým. Preprava ľudí v hromadnej doprave u nás tiež nie je bohviečo.
Viem, že všelijakým vagabundom sa to môže aj páčiť. V tlačenici sa do ľahko okradnúť človeka, obťažovať ženy, dotýkať sa ich nenápadne v tlačenici, kde kade.
Ako nás svet preonačuje? Ako nás mení? Stávame sa k sebe navzájom drsnejšími. Máme veľké ramená a myslíme si akí sme majstri sveta, keď v tejto hre sem tam vrátime kopanec. Žijeme v krajine bitkárov a našepkávačov:" Tak čo nezoberieš ten dedov nôž a potom cestuj a uvidíš, ako všetko pôjde hladko. Odpovedám im: „Nie dedo s nožíkom štepil v našej záhrade jablone."
