Predpoveď počasia bola, že v ten deň nespadne ani jedna dažďová kvapka v okolí Rozsutca. Obliekol som sa preto letno, tričko na sebe a ľahká vetrovka v batohu. Zvítali sme sa pri hoteli Diery, dáždnik som nechal v aute a pršiplášť doma. Jánošíkovými dierami mrholilo a bolo chladno, zišla by sa mi aj teplejšia bunda. Stretli sme niekoľko turistov, ktorých pred výstupom na Rozsutec odradilo takéto počasie.
Na chodníku na vrchol bola ešte závora, no zákaz už neplatil, tak sme ju len podliezli. Ako sme stúpali hore našťastie prestalo mrholiť, v ruksaku som mal ešte náhradné tričko, ktoré som natiahol na skrehnuté telo.
Občas sme zazreli aj vrchol, keď sa roztrhli mraky, no zdal sa v nedohľadne.
Na vrchole sa rozfúkalo a sem tam sa nám ukázali nádherné výhľady do horskej scenérie. Cez moju bundu prefukoval vietor a spomenul som si na kamarátov z Rýchlych šípov z kníh Jaroslava Foglara, ktorí vyznávali kamarátstvo, odvahu, statočnosť a spoločné prekonávanie prekážok. Juraj na vrchole Rozsutca vytiahol šnaps, aby sme sa trochu zohriali, prestali sme cítiť chlad.
Dole sme zišli skratkou, svah prudko klesal a na terchovských lúkach na nás svietilo aj slniečko. A tak sme šťastne zdolali najkrajšiu horu Slovenska a povedali si. – Aj tak sme ešte stále zdatní chlapci. Na Malý Rozsustec nám už nezostal čas, dohodli sme sa, že ho tiež zdoláme na jeseň.
