Vlak do Ilawy mi odchádza z nástupišťa č. 5 z prvého tora (peróna). Od Krakova je to už nížina, kopčeky zmizli, keď ukazujem sprievodcovi cestovný lístok, musím sa preukázať aj dokladom totožnosti. Veziem sa v PKP Intercity rýchlikom. Škoda, že sedačky nie sú otočené k sebe a nesedí sa po štyroch, bolo by veselšie s niekým sa dať do reči. Dostal som smsku a v nej sa píše: Pan Tragáčik už na teba čaká. Okolo trate sú vyvýšené brehy, našťastie zmiznú a môžem sa pozerať po krajine. Čítam si knihu Pán Tragáčik a Winnetou. Dozvedám sa, že jachting je tichý šport, pri ktorom sa treba sústrediť a byť pokojný: „Bystré oko už teraz mohlo prečítať nápis na boku lode, namaľovaný veľkými písmenami MOBY DICK. Spomenul som si na vynikajúcu knižku, príbeh o obrovskej veľrybe zvanej MOBY DICK, o šialenom, či možno výbornom kapitánovi, ktorý ju prenasledoval a zahynul spolu s posádkou svojej veľrybárskej lode. Zrazu sa v úžine znovu vynorila biela plachta. Plával sem druhý jachtár, nie nemenej odvážny od toho na MOBY DICKE. Bol hádam sto ráz odvážnejší, lebo sa hnal na plné plachty. Zdalo sa mi, že priam letí na vlnách, každou sekundou hlce hladinu jazera. Jej majiteľ ju správne nazval SWALLOW, čo znamená lastovička ... „. Začítal som sa do knihy a predstavoval si, ako po jazere Jeziorak jazdia plachetnice. Zbigniew Nienacki mal rád krásne prírodné miesta, ako sú Mazurské jazerá.
V meste Ilawa som si našiel ubytovanie cez stránku projektu CouchSurfing, ktorá je v súčasnosti najväčšou internetová služba bezplatného ubytovania, jedná sa o sociálnu sieť. Mestečko sa nachádza v severovýchodnom Poľsku pri jazere Jeziorak. Je to najdlhšie jazero, meria 27 km a šiestym najväčším jazerom v Poľsku z hľadiska rozlohy. Jazero Jeziorak je miestom, kde sa odohráva dej kníh; Pán Tragáčik a kapitán Nemo a Pán Tragáčik a zlatá rukavica od spisovateľa Zbigniewa Nienackeho. Ako chalan na základnej škole som tieto príbehy rád čítal a sníval som o tom, že sa raz vyberiem na tieto krásne miesta, no najmä na Mazurské jazerá. Kvôli tomu som sa vybral aj do Jerzwaldu, chcem vidieť dom, kde žil Zbigniew Nienacki. V požičovni pri jazere som si požičal bicykel a vydal som sa na cestu z Ilawy do Siemian.
Odbočil som poľnou cestičkou po modrej značke popri jazere medzi komármi a šliapal som poriadne do pedálov. Niekde bola cesta zatarasená, na nohách som mal odreniny od konárov. Na jednom mieste som zbadal, ako ťažia drevo v lese, tak som odbočil na širšiu lesnú cestu, aby som sa vyhol nepríjemným komárom. Neskôr sa ukázali búrkové mraky a zase som uháňal pred búrkou, ak by ma zastihla, tak sa skryjem v Siemianoch. Krútim pedálmi o dušu, ale bicykel je nič moc, ako si mi pomaly ubieha cesta. Siemiany stále v nedohľadne, konečne sa mi ukáže pekná vyhliadková veža v tejto dedinke. Po takej námahe som aj vyhladol, objavím gruzínsku reštauráciu SKARPA, varí v nej pani z Tbilisi.
Po dobrom obede pokračujem do Jerzwaldu, tam som skúšal nájsť majiteľa domu, v ktorom žil kedysi Zbigniew Nienacki. Prvé dvere boli otvorené, ale druhé zamknuté, mala by sa tu nachádzať pamätná izba. Na dome je umiestnená tabuľa, v ktorých rokoch tu Nienacki pracoval a žil. Chcel som, aby ma niekto zvečnil na tomto mieste. Vošiel som do najbližšieho domu, pani sa bála nechať svoje dieťa samé doma a odmietla mi túto službu. Tak som sa vracal opäť k domu, že si spravím aspoň selfie pred pamätnou tabulou. V tom som stretol uja, ktorý jazdil na prerobenom bicykli na moto-bicykel. Zopakoval som svoju prosbu, odfotil ma za päť zlotých. Ešte mi povedal, aby som sa išiel pozrieť na „cmentarz” (cintorín) a tam bola len jedna staršia paní.
V tom na cintorín prišiel manželský pár Zofia a Albin, poprosil som ich, aby ma odfotili aj pri hrobe Zbigniewa Nienackeho. Prezradili mi, že Nienacki im bol za svedka na ich svadbe, priatelil sa s ich rodičmi. V tú chvílu som mal pocit, akoby tam s nami bol Nienacki, akoby sa vznášal hore a počuval nás. Prezradili mi o ňom. – Bol to dobrý človek, mali sme ho veľmi radi. Keď čistia hrob svojich rodičov, tak nezabudnú zamiesť aj lístie na hrobe spisovateľa. Nienackí mal ženu, ktorá žila v Lodži, mal s ňou syna a tu pri jazere Jeziorak stretol mladučké šestnásťročné dievča, ktorá sa stala jeho múzou. Keď spisovateľ zomrel, tak mu dievčina spravila hrob z prírodných kameňov, no jeho manželka ich odtiaľ prehodila na vedľajšie miesto a dala mu spraviť platňu. Jeho múza je dnes už pani v rokov, možno ju stretnúť osobne v Ilawe a porozprávať sa s ňou. S mojími novými známymi, sme si vymenili adresy. Dohodli sme sa, že sa urcite ešte niekedy v živote stretneme. Na rozlúčku sme sa už objali, ako starí známi. Vyrazil som naspäť do Ilawy na bicykli, ešte mi zamávali z auta. Neskôr som zistil, že môj bicykel má tri rýchlosti, mohol som tak ísť na ňom oveľa rýchlejšie. Vo vlasoch sa mi usadil vietor od jazera, meral som dlhú cestu, aby sa videl miesto kde spisovateľ žil a tvoril, stretol som sa s ľuďmi, ktorí ho osobne poznali. Splnilo sa mi môj chlapčenský sen, stálo to za to.
Pokračovanie nabudúce.
