Sedel som tam v spoločnosti jeho kamarátov, nechodilo tu toľko zahraničných turistov, ako je tomu dnes. Rundu objednávali tak, že zrelú plnoštíhlu čašníčku ťapli poriadne po zadku. Ona sa otočila, usmiala a nežne povedala: „ Pánové další kolo?"
Keď som odchádzal z hospůdky v noci, čiašnička sa ma opýtala sa, že ktorý je môj otec. Nebol žiadny a tak huncútsky dodala, že to mala skôr vedieť. Mal som vtedy niečo po osemnástke a prežíval som také búrlivé obdobie života.
Bol som externým dopisovateľom regionálnych novín Biela Orava a tak v noci, keď sme sa vracali s Jardou do jeho pražského bytu na sídlisko Prosek som dostal bláznivý nápad, že napíšem článok o nočnom živote na Václaváku.
Predstavoval som sa prostitútkam ako básnik z Oravy a pýtal som sa na ich osobné životy, ako sa dostali k svojmu remeslu. Ani jedna mi nič zo svojho života nechcela prezradiť.
Zoznámil som sa s dievčatami zo Španielska, chceli ma zobrať na diskotéku. Vošli sme do nóbl podniku s výťahom a vrátnikom, no nemal som dosť peňazí na vstupné a tak z toho nič nebolo.
Do brieždenia som nakoniec strávil v spoločnosti partie českých dievčat a mladých chalanov z Talianska. Češky boli zbláznene do tmavých „italských" kudrnatých vlasov. Nad ránom otvorili metro, odprevadiť som jednu z nich do metra.
Pán Jarda mi dal doma poriadne kvapky. Hovoril mi ako v novinách každý deň píše, že počas noci zabili niekoho na Václaváku. Choval som sa nezodpovedne a čo by mu povedala moja mama, keby sa niečo bolo stalo. Ako by jej to potom vysvetlil.
Zobral ma pre istotu na ďalší deň na jeho chatu v chatovej oblasti za Prahou v Černošiciach - Mokropsoch. Mal tam starý bicykel a tvrdil mi, že ho kúpil od slovenských partizánov. Nafúkali sme kolesá a zjazdil som na ňom všetky možné aj nemožne cestičky.
Počas jazdy bicykel strašne vŕzgal, všetci sa za mnou obzerali. Čakali, že na ňom bude sedieť staršia paní z nákupom a vykľul sa z nej mladý pohľadný chalan. Dievčatá sa po mne usmievali, žmurkali. Bolo to veľmi príjemné.
No najviac na mňa zapôsobilo stretnutie s Bohumilom Hrabalom v krčmičke U Zlatého tigra. Otvárali ju o tretej poobede. Sadol som si dnu, v interiéri na obraze bol namaľovaný Hrabal s Havlom a Clintonom.
Akoby v nej vládol ten správny pepinovský duch z Hrabalových kníh. Hneď mi to došlo, že to jeho obľúbená pivnička. Práve som dočítal Ostro sledované vlaky s Príliš hlučnou samotou. Bol som týmto spisovateľom unesený.
Dvere sa v krčmičke otvorili a z ničoho nič do nej vkročil plachý milovník krásy so starým turistickým batohom na chrbte. Prešiel miestnosťou a usadil sa v zadnej časti svojho „pivného majestátu".
Mal prešedivené vlasy, na ktorých som zazrel prach z filozofov a ich kníh. Z batoha mu vyskakovala pravda o nebesiach, že len dve veci naplňujú ľudské srdce tou najvyššou mierou a to hviezdne nebo nad nami a morálny zákon v nás.
Rozbehol som sa k jeho stolu a okúzlený tou chvíľou som mu podal ruku a predstavil sa. On si od pier odtrhol plzenský mok a placho mi podal ruku so slovami - Hrabal.
