Čierna Hora je vo svete známa ako Montenegro, leží v samotnom srdci Balkánu. Na to aby človek prenikol do duše Balkánu, musel by tam prežiť veľkú časť svojho života, dobre sa zoznámiť s prostredím, s ľuďmi, s hĺbkou ich myšlienok, názormi, s ich svojráznou kultúrou, zvykmi, tradíciami a najmä s ich históriou, aby si mohol dať do súvislosti mnohé udalosti. Až potom by mohol pochopiť Balkán. Je malou krajinou vklinenou medzi masívy vysokých hôr, ktoré sa tiahnu od severu k Jadranu, kde prímorské horské pásma, akoby vychádzali priamo z mora. V tomto malebnom vysokohorskom prostredí zbrázdenou hlbokými tiesňavami a kaňonmi, pretkanými krásnymi modrozelenými tyrkysovými riekami a jazerami, žil po storočia počtom malý (dnes ich je okolo 620 000 obyvateľov), ale hrdý národ Čiernohorcov.
V období vpádu Turkov na Balkán sa Čiernohorci postavili proti silnejšiemu nepriateľovi, nechceli sa pokoriť a prijať Islam, vybrali si radšej, ako sami hovorili, kráľovstvo nebeské (smrť) namiesto pozemského života v porobe. Turci od 14 storočia postupovali od Bosporu do Európy a po storočiach držali v područí celý Balkán, časť Uhorska, dokonca dvakrát skoro dobyli Viedeň, robili si zálusk i na pápežsky štát a Benátky, mali svoje dŕžavy na Kryme a v Egypte. No malú Čiernu Horu sa im nikdy nepodarilo získať celú. Život v Čiernej Hore bol po stáročia podmienený bojom o nezávislosť. Čiernohorci začali byť známi ako národ bojovníkov. Svoje obydlia si stavali vysoko v horách, lebo v údoliach boli zraniteľní. Tam Turci vypaľovali ich osady, ale vysoko v skalnatých horách boli Čiernohorci chránení, v horskom terénne sa vedeli dobre orientovať a pohybovať. Muži sa združovali do vojnových družín a v nedostupných horách, vzdialení od svojich rodín aj po niekoľko mesiacov, sa zdokonaľovali vo vojenskej technike, aby boli stále pripravení k boju. Zvláštnosťou bolo, že si nikdy nemali vojenské uniformy. Do boja sa obliekali vždy v najkrajších slávnostných krojoch. Tureckí vojaci sa báli týchto veľkých čiernych mužov z hôr.
Čiernu Horu môžeme rozdeliť na chudobný sever, ktorému sami Čiernohorci hovoria "mestečká a dediny chudobných dôchodcov" a bohatší juh, kam patria väčšie mestá ako Podgorica a Nikšić vo vnútrozemí a predovšetkým celé prímorie. Čiernohorci zatiaľ nepostavili diaľnice, tak ako to urobili Chorváti. Dozvedel som sa, že na miesto stavania nových tunelov, politici radšej ich krajinu tunelovali. Dá sa povedať, že hornatý sever a vnútrozemie sa postupne vyľudňujú a zostávajú tam žiť len starší ľudia, ktorí ešte obhospodarujú svoje malé políčka vysoko v horách, prípadne sa živia pasením oviec a kráv. Ich penzia je veľmi nízka, finančne im preto musia pomáhať ich deti, ktorí sú zamestnaní alebo podnikajú, či už doma, alebo v zahraničí.
Po niekoľkých kilometroch za Podgoricou vchádzame do kaňonu rieky Morači, ktorý sa v týchto miestach nazýva Platije a je dlhý 35 km. Rieka Morača je krásnym vstupom do monumentálneho horského sveta Čiernej Hory. Rieka si tu prerazila cestu skalnatým podlažím, no teraz cez leto je nízky stav vody, rafting na tejto rieke sa dá robiť skôr na jar. V neuveriteľných zákrutách sledujem jej zákutia, tunajšia cesta je prevažne vytesaná v skalách. Prechádza 32 tunelmi a pod hroznými prevismi, klesá dole k rieke a opäť stúpa. Niekoľkokrát sa šofér autobusu už skoro zrazil s oproti idúcimi kamiónmi, ktoré radi prechádzajú na úzkych cestách do protismeru. Vodiči tu jazdia divoko, s balkánskym temperamentom. Nakoniec sa našťastie nikdy nič nestane, nedôjde ku žiadnej kolízii, miestni sa riadia svojimi nepísanými pravidlami. Pre istotu pred každým tunelom šofér autobusu výstražne zatrúbi, aby oznámil prípadnému oproti idúcemu autu, aby neprechádzal do protismeru. Kaňon rieky Morača je jedným z najpôvabnejších v Čiernej Hore, práve tadiaľ tiež prechádza unikátna železničná trať plná mostov a tunelov z Belehradu do Baru.
Dozvedel som sa od sprievodcu, že Čiernohorci neradi pracujú, lebo podľa nich z práce môže človek ochorieť. Ďalej o domorodcoch prezrádza, že si ráno otvoria najskôr len jedno oko, zapália si cigaretku, potom si dajú kávu a keď otvoria druhé oko so smiechom dodáva, že je už obed.
Zastavíme a prehliadneme si známy kláštor Morača. Stredoveký kláštor Morača je známy predovšetkým pre svoje krásne fresky a ikony. V minulosti tu totiž bývala škola maliarov ikon. Súčasná výzdoba pochádza zo 16. storočia, pôvodné maľby boli zničené pri tureckých nájazdoch.
Priblížili sme sa k úľom s včelami, dobehol k nám rozhorčený mních a odohnal nás, vraj by nás mohli včely poštípať.
Jeden zo štyroch čiernohorských národných parkov - Biogradská hora (Biogradska gora) sa nachádza v centrálnej časti horského pásma Bjelasica v severovýchodnej časti Čiernej Hory, medzi riekami Tara a Lim. Pre Bjelasicu sú charakteristické trávnaté horské lúky, veľké komplexy lesov, početné vodné toky a jazerá a mimoriadne bohatá flóra a fauna. Jej 2000 druhov rastlín môže smelo súťažiť s deklarovanými rastlinnými rajmi kdekoľvek v Európe (z tohto počtu je 220 endemitov).
Medzi ľadovcovými jazerami vyniká svojou krásou a rozlohou Biogradské jazero (Biogradska jazero), nachádzajúce sa v severnej časti parku. Leží v nadmorskej výške 1 094 m. n. m. Práve okolo neho sa rozkladá prales.
Časť rieky Tara, známa ako „slza Európy“ preteká cez Národný park Durmitor, vyviera na severe krajiny a je 156 km dlhá. Zbieha sa s riekou Piva a spolu vytvárajú rieku Drina. Je to jedna z najdlhších a najvodnatejších riek Balkánu.
Most nad riekou Tara sa nachádza pri obci Djurdjević Tara. Má dĺžku 370 metrov a jeho výška dosahuje 151 metrov. V minulosti predstavoval vrcholné architektonické dielo. Bol postavená v rokoch 1937-1941 inžinierom Lazarom Jaukovićom. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa kvôli ochrane Durmitoru rozhodol partizánsky štáb most zničiť. Zničil ho presne ten istý človek, ktorý ho aj navrhol, aby chránil Durmitor pred vpádom talianskych jednotiek. V tom istom roku ho zajali okupačné jednotky a na zvyškoch mosta ho popravili. Most bol po vojne obnovený a pamiatka muža, ktorý položil život za tento most, sa nachádza na ľavom brehu rieky.
Čierne jazero (Crno jezero) jeho dĺžka je 1200 m., šírka 800 m., na jeho hladine sa zrkadlia okolité ihličnaté lesy, aj biele vápencové vrcholy. Čierne jazero s prekrásnym panorámami v pozadí je najnavštevovanejším miestom Národného parku Durmitor a hlavným východiskovým bodom mnohých turistických ciest.
