Mesto Kotor stavalo odjakživa na svojej výnimočnej polohe pri úpätí pohoria Lovćen a brehoch zálivu. Ako prístav a významné obchodné centrum prosperovalo už v stredoveku, najmä v dobe, keď bolo súčasťou Benátskej republiky. Keď Turci okupovali celý záliv boky, na Kotor si ale netrúfli. Po pominutí tureckého nebezpečia, celý záliv prežíval svoj zlatý vek. Pod kotorskou vlajkou sa po moriach plavilo viac než tristo lodí. Lodiari si vyberali z troch stoviek čiernohorských kapitánov a ti z viac ako troch tisíc námorníkov. Mesto malo lodenice, solnice a viedlo čulý obchodný ruch s vnútrozemím. Kotor prosperoval, čo sa odrazilo aj v jeho staviteľskej podobe, ktorý pretrváva dodnes. Mesto tvorí charakteristická stredoveká urbanistická sieť úzkych uličiek a nepravidelných námestí s obdivuhodnými kostolmi a palácmi v románskom, renesančnom i barokovom štýle. Do mesta vchádzame hlavnou Morskou bránou. Kotor pôsobí autentickým dojmom, na šnúrach natiahnutých cez ulicu sa suší bielizeň, pod nohami sem-tam zakopneme o nejakú mačku.
Niekoľko metrov odtiaľ cez malé námestie sa dostávame na ďalšie námestie s najznámejšou kotorskou pamiatkou, románskou katedrálou sv. Tryfona (Sveti Tripun) s dvoma vežami, v ktorých sú zvony. Je najstarším románskym kostolom Jadranu, postaveným v 12. storočí.
Navštívili sme aj námornícke múzeum, nachádzajú sa tu rozsiahle zbierky dokumentujúce námornícku históriu Kotoru, ktorá bola dlhodobo najdôležitejšou súčasťou života mesta. Stavovská námornícka organizácia vraj vznikla v 8. storočí a od 15 storočia má písaný štatút. V dobe mieru pôsobila ako obchodné loďstvo, udržiavala styky z prístavmi v Stredomorí, na severe Európy a v Indii. Najväčšou mierou sa podieľala na hospodárskom rozvoji mesta a celého zálivu. No keď bolo treba, stalo sa z nej vojenské loďstvo. Ešte aj dnes sa v meste nachádza námornícka škola, hoci jej súčasný význam oproti minulosti značne poklesol. V minulosti tu žilo do 4 000 námorníkov. Keď námorníci vyplávali na more a kým dorazili do cieľa cesty ubehli aj dva roky a návrat späť im trval zase ďalšie dva, až po takom dlhom čase sa mohli opäť stretnúť so svojimi rodinami.
Z tieňa úzkych kotorských uličiek vychádzame pod horúce slnko a stúpame po schodoch prešliapanými storočiami. Keď sa po hodinovom výstupe po hradbách dostaneme k rozvalinám pevnosti, máme v nohách 260 výš. metrov a prepotené trička. No pohľad na zátoku, najvzdialenejší výbežok boky Kotorskej v sebe spája majestátnosť nórskych fjordov s krásou talianskych jazier. Nad prekrásnou hladinou mora sa na opačnom brehu dvíhajú svahy hôr a dole sa červenajú strechy niekoľko poschodových domov.
Cesta sa šplhá vysoko hore do svahu, schodiská sa striedajú s uhladenými kameňmi a hlinenými chodníkmi. V tieni krovia predávajú pouličný predavači balenú vodu a plechovky piva. Ich cena stúpa s nadmorskou výškou.
Cieľovú métu označuje čiernohorská vlajka na vysokom stožiari, je vztýčená na malou nádvorí pevnosti. Veľa tu z hradieb už nezostalo, steny sa rozpadávajú a zvyšky pevnosti zarastajú krovím. Hradobný múr sa odtiaľ prudko spúšťa priamo po svahu až na nábrežie, k južnej bráne Gurdić chráneného niekoľkými vežami. Na druhej strane sa silné hradby tiahnu po hrebeni kopca a pozvoľne zostupujú k severnej Riečnej bráne, od nej vedie most cez rieku Škurdu. Aj tento rozsiahly systém opevnenia bol dôvodom, prečo UNESCO ocenilo Kotor zápisom do prestížneho zoznamu Svetového dedičstva.
Vyjsť až na najvyšší bod pevnosti sv. Jana, v najväčšej horúčave a na pravé poludnie spôsobilo, že som mal celkom prepotené tričko. Keď som zišiel naspäť do mesta, bol som tak spotený a mokrý, akoby som plával v mori. Dalo sa z neho žmýkať a kvôli tomu som si musel kúpiť nové. Cez to všetko, výstup stál za to. Z vrcholu pevnosti bol neopakovateľný výhľad na Boku Kotorsku, najväčší prírodný záliv na juhu Jadranského mora.
