Kláštor Svätého Kríža stojí vysoko na kopci nad Mcchetou. Gruzínci mu nepovedia inak ako Džvari a pre mnohých je práve on najposvätnejší. Na samom vrchole kopca nechala svätá Nino po tom, ako priniesla kresťanstvo do krajiny, zasadiť svätý kríž. Narodila sa v tureckej Kolastre a putovala mnohými miestami, až sa objavila práve v Mcchete. Pokrstila kráľovnú Nanu, čím sa znepáčila kráľovi Mirianovi, ale po nešťastnej poľovačke, pri ktorej na chvíľu oslepol, sa k nej pomodlil a následne sa stal prvým kresťanským kráľom. Na prvý pohľad sa kláštor Džvari líši od ostatných, pretože vyzerá byť pomerne nový. Jeho korene však siahajú do 6. storočia. Ako celá Mccheta, aj on je zapísaný do svetového dedičstva UNESCO. Pár schodov vedie na malé nádvorie, kde odpočívajú ťažké, kovové zvony. Kedysi spievali celým údolím, ale dnes stratili hlas a človek sa ich môže dotknúť. Vnútri svietia sviečky, veriaci ich zapaľujú pred obrazmi svätcov, zapichnú ich do nádoby s pieskom. Navštívili sme ho cez deň, v chráme bolo veľa turistov, komornejšia atmosféra je tu skôr večer.
Ďalej pokračujeme so starším príjemným taxikárom do Mcchety. Doba, v ktorej už bola Mccheta hlavným mestom celej oblasti ešte nepoznala náš letopočet. Staré mesto vyrástlo nad sútokom riek Mtkvari a Argavi a dodnes sa rozkladá na ich brehoch. Rieka Mtkvari, známa aj ako Kura pramení v horách severovýchodného Turecka, vlní sa Gruzínskom a následne v susednom Azerbajdžane vyteká do Kaspického mora. Do celej oblasti prinášala život a tak tomu bolo aj v prípade Mcchety. Vďaka obom riekam dostalo mesto do vienka naozaj príťažlivú polohu, ktorú si návštevník najlepšie dokáže vychutnať z kopca nad mestom. Svoj zlatý vek prežívala Mccheta na prelome letopočtov a najmä v 4.storočí, kedy sa začínajú stavať prvé kostoly. V 5.storočí sa panovník Vachtang I. Gorgasali rozhodol presunúť hlavné mesto do blízkeho Tbilisi, ale aj tak ho ľudia nevymazali zo svojho podvedomia ako najvýznamnejšie miesto krajiny.
V meste sme si pozreli katedrálu Svetitskhoveli. Malé i veľké sviečky, obrázky svätých namaľované na dreve alebo na papieri, ikony, krížiky na krk a v neposlednom rade aj malé makety stavby stojacej pred nami. Na nádvorie katedrály vedie mohutná drevená brána. Aj tu je záhrada plná kvetov, ale svoje miesto tu našli aj odpočívajúci ľudia. Steny katedrály obiehajú kamenné reliéfy, postavičky, kríže alebo len nápisy v ozdobnom gruzínskom písme. V nej korunovali gruzínskych kráľov a viacerí z nich tu našli svoj posledný odpočinok. Atmosféru tohto miesta treba zažiť na vlastnej koži, aby človek pochopil, aký význam má pre Gruzíncov.
Odkaz svätej Nino v Gruzínsku stále žije. Pred katedrálou tzv. hroznový kríž, zviazaný vlasmi svätej Nino,
Gruzínci s hrdosťou vravia, že ich krajina je kolískou vína, archeologické vykopávky potvrdili, že vinič sa pod Kaukazom pestoval už pred 5.000 rokmi. A tak je tomu dodnes.
Ďalej pokračujeme k rozvalinám niekdajšieho skalnatého mesta Uplisciche, je to jedno z prvých miest v Gruzínsku vôbec. Na skalnom výčnelku nad ľavým brehom rieky Kury žili ľudia už v 3. storočí pred naším letopočtom. V najväčších časoch slávy v stredoveku tu bývalo do 20-tisíc ľudí. Zatvorili sme oči a popustili uzdu fantázie, objavila sa nám v mysli karavána kupcov z Perzie prichádzajúcich na ťavách. Skalná architektúra patrí k najzaujímavejším pamiatkam jaskynného staviteľstva na svete. Domy a skalné obydlia sú rozložené nepravidelne. Boli až trojpodlažné s lodžiami, balkónmi a dvormi. Opevnené mesto nebolo možné dobyť. V období svojho rozkvetu mesto zahŕňalo až 700 skalných obydlí, z ktorých dodnes sa zachovalo približne 150. Uplisciche udržiavalo obchodné vzťahy s ríšami Urartu a Médea (prebiehala tadiaľ jedna z najdôležitejších ciest spájajúcej orient s Európou). Uplisciche fungovalo ako náboženské pohanské centrum Iberia. Od arabskej okupácie Tbilisi v roku 645 sa Uplisciche stalo rezidenciou kresťanských kráľov Kartli a významným obchodným centrom. V roku 1122 legendárny gruzínsky kráľ Dávid budovateľ oslobodil Gruzínsko od Arabov, štátne centrum sa opäť presunulo do Tbilisi a význam Uplisciche začal výrazne klesať. Pevnosť mimo rieky chránili aj priekopy, ale neuchránili ju pred radom zemetrasení, ktoré ho nakoniec zničili.
Rozlúčili sme sa s týmto nádherným miestom a vraciame sa naspäť do Tbilisi. Večer cestujeme autobusom na letisko do Kutaisi, odkiaľ nám nad ránom odlieta lietadlo naspäť domov.
Čo dodať na záver? Snáď, že sa do tejto nádhernej krajiny ešte vrátime. Nadviažeme na vzniknuté priateľstvá. Nachvamdis – do skorého videnia Gruzínsko.
