
Autor sa rád pozerá do neba a stačí mu na to májová obloha. Jeho zosnovanie neba sa podobá oblohe, žiari slnka, chuti lesných jahôd a tôni starých stromov. Uvedomuje si pritom, že: „Raj niekedy míňame len o chĺpok reality, o chýbajúci protón jasu." Stopy raja nachádza v bystrinách, tôninách a lesných cestičkách, keď cíti dych lesných zvierat, farbu poľných plodov, alebo aj vôňu žihľavy. Vtedy sa pýta sám seba: „Tak z toho sa spriada nebo? Z tej najskromnejšej látky sveta?" Zachytenie tejto krásy je ako okamih letu bielych chumáčikov z odkvitnutej vŕby: „Padnú kamsi a stratia sa, hoci v sebe nesú všetku krásu sveta." Uvedomuje si pritom, že aj sny takto často vyjdú navnivoč, pretože realita sveta sa s nimi nechce zhodnúť. „Ale sny sa neúnavne vracajú ... v novom a novom pokuse o večnosť"

obr. 1 Ilustrácia v knihe od Vladimíra Jeníka
V druhej nálade „Byť je ľudské" jeho poézie prestupuje smútok a melanchólia s premenami ľudského bytia: „Niekedy už nevládzem: najradšej by som si ľahol do jesenného lístia a splynul so zemou a nebom." Bolesť života sa podľa neho ukrýva vždy v jadre, ktoré zakrýva svojim telom. Už ho neprekvapuje, že svet skutočne jestvuje, aj keď „Pred rozváňajúcou pekárňou sa chichocú červenovlasé dievčatá. Ach, ten chichot!" Je ešte schopný vidieť krásu aj v skupine stromov uprostred zimného poľa, ale už v tom nenachádza radosť.

obr. 2 Ilustrácia v knihe od Vladimíra Jeníka
Podstatné je preňho zažiť zase leto s jeho nebeským svetlom a zemským túžením: „Podstatné je znovu uvidieť svoju ruku, ako sa drží života ... Len potom môžem milovať." Juroleková nová knižôčka je vydaná v akurátnom formáte, číta sa ľahko a atmosféru poézie dobre dotvárajú ilustrácie Vladimíra Jeníka. Štýl písania nadväzuje na jeho predchádzajúcu zbierku, je len obohatený o niekoľko ďalších okamihov života. Nehľadá v ňom niečo nové, skôr sa približuje k samej podstate básnenia a používa pritom minimalistické postupy. Jeho štýl vychádza z presného ťahu pera po papieri, ktorému sa kedysi učili len skutoční majstri písaného slova akými boli čínski a japonskí básnici haiku, zameraní na prírodné motívy. A v tom je Jurolek naozajstným Majstrom poézie smrekového lesa.