Všetkých na besede roztancovala svojim radostne rozprávajúcim jazykom. Deti sa pýtali.
- Bol ten Striptíz v knižke "To mlieko ma horúčku" naozaj?
- Jasnačka, bol za zmrzlinu.
- A čo na to Vincko a čo Veve? Sú naozajstní a živí?
- Veve Zutloková žije na opačnom konci sveta a Vincko ten zas podrástol.
Prerozprávala im rozprávku o kostlivcovi od Dobšinského. Deti skoro drgotali zubami, keď počuli, že ak budú neposlušné môže ich zožrať zlý kostlivec. Aspoň tak jej rozprával jej „tato" Vinco, keď bola ona malá. No hneď sa dozvedeli aj vysvetlenie, že rozprávka v sebe obsahuje posolstvo o dobre a odpúšťaní. A vtedy sa žiaci zase začali usmievať.
Na besedu prišla aj s manželom Marekom. Strapaté vlnité vlasy v štýle Alberta Einsteina, dali hneď odpoveď, čím asi môže byť. Je fyzikom a pri spoločnom obede po besede nad polievkou ho napadla zaujímavá vec:
-To čo sa nám zdá skutočné, to všetko materiálne naokolo, je v skutočnosti neskutočné. Príbehy z kníh a písanie na papier je zaznamenávaním živých pulzujúcich energií myšlienok. Môžu byť oveľa pravdivejšie, ako tento náš reálny svet.
Oravská Priehrada a židovský cintorín. Je tu premiestený zo svojho pôvodného miesta, ukrytý v chrastí pred vandalmi. No aj tak veľmi zanedbaný. Marek na ňom objavil jedno priezvisko. Dlho lúštil, čistil náhrobný kameň, skúmal ho. No nakoniec sa radoval, židovské priezvisko na hrobe sa zhodovalo s priezviskom jedného slávneho fyzika na svete. Podskočilo mu od šťastia srdce a napadlo ho, že by mohli byť nebodaj aj príbuzní.
Večer v prítmí na besede s dospelými sa celkom preniesol do knižnice duch Modry. Pri rozprávaní som videl rodný dom spisovateľa Vinca Šikulu na kopci. Ruda Slobodu, ako si podvečer k nim vykračuje. Vzťah otca s dcérou, ich spoločné púšťanie šarkanov a podvečerné trúbenie na lesnom rohu. Uhorku pri rozlučke nad "tatovým" hrobom. Staré tetky debatujúce modranským dialektom pred kostolom. Postupne nás zoznámila so svojim modranským svetom Verona Šikulová.
