K pani Lachovej ma prvýkrát zobral dedo. Išiel ju poliať na Veľkonočný pondelok. Dedo sa vyfičúril, dal si nový klobúk. Zobral vodu po holení a bolo.
Starká ma upozorňovala, aby som nejedol zákusky, lebo z tanierov tam jedia aj mačky. No ako som sedel a obzeral si starej pani kuchyňu, zabudol so na to, kakaové mačacie košíčky boli vynikajúce.
Mačiek tam bolo kopec, lenivo sa naťahovali na lavici, behali po stole. Pili mlieko z taniera, alebo sa hrali s okuliarmi starej pani na stole a tvárili sa, že čítajú noviny.
V murovanej peci praskalo horiace drevo, na poličkách boli maľované hrnčeky. A v starej obrovskej drevenej lavici bol kopec časopisov Slovenky.
Stará pani ich vždy vytiahla, aby som si pozrel obrázky, za ten čas čo budú debatovať s dedom. Bolo to pre mňa niečo nové, toľko farebných časopisov pohromade som ešte nevidel.
Zadná izba bola najtajomnejšia, uprostred bol starý klavír a veľká kníh, najmä z francúzskej literatúry. Do tej izby som chodil najradšej, v nej boli ukryté bonboniéry. Keď ma tam poslala, tak som už vedel o čo ide.
Dedo k nej často zašiel, lebo žila sama. Pomáhal jej odhádzať sneh, nosiť drevo a rozkúriť. V lete vyberal med, orezával a štepil stromy v záhrade. Záhrada bola veľká a voňala lipinou. Niekedy jablká nazbieral do umasteného klobúka a doniesol domov.
Jeho umastený klobúk bola najzázračnejšia vec. Často mi dal z neho napiť vodu zo studničky. A na jar pri rozvodnenom potoku zastal, klobúk dal dole z hlavy a povedal. - Vidíš tu penu vo vode, spravili ju líšky ako sa v nej kúpali.
Na dome pani Lachovej bola tabuľka so znakom červeného kríža. Doma poskytovala prvú pomoc. Kráčal som v zelenom kabátiku, ruky som mal vo vreckách. Potkol som sa, spadol a rozbil hlavu. Ošetrila mi ju tinktúrou.
Stará pani bola niekedy poriadne priečna, keď si s dedom dali o pohárik na viac, tak sa poškriepili. Vtedy k nej na niekoľko dní prestal chodiť, až kým ich to neprešlo. Udobrili sa a dali si za pohárik.
Štrngli si a povedali staré goralské príslovie:
„Popi vudky bo caz krútky, za dva ľatá konec šviata"
(Popi vodky bo čas sa kráti, za dva roky bude koniec sveta - po slovensky)
Ja som sa čudoval, že už za dva roky bude koniec sveta. Nezdalo sa mi to, ale trochu som sa bál a chcel som preto tiež vodku na jazyk.
Nikdy mi ale nedali, smiali sa, že to sa len tak hovorí, aby som sa nebál, že koniec sveta je zatiaľ v nedohľadne.
